Mototrip 2026 - POBALTIE
Deň 1: Nitrica – Kielce (Poľsko)
Ráno vyrážame z Prievidze smer Nitrica, kde máme „ustajnené“ naše motorky. Po týždňoch plánovania a balenia konečne nastal deň D. Nahádžeme batožinu na V-Stroma, ešte posledná kontrola, či máme všetko, a samozrejme posledná káva na Slovensku. Pri pohľade na oblohu si spokojne prikyvujeme – počasie je ideálne. Ani zima, ani horúčavy. Presne také, aké si človek predstavuje na prvý deň veľkej výpravy.
Konečne ideme.
Cez Ilavu, Žilinu a Čadcu si užívame každú zákrutu. Cesty poznáme, kopce tiež, ale o to viac si ich vychutnávame. Vieme totiž, že najbližšie tri týždne nás čaká najmä nekonečná rovina. Každá zákruta je preto malou rozlúčkou s domácimi cestami.
Tesne pred poľskou hranicou prichádzajú prvé kvapky dažďa. V interkomoch sa okamžite ozýva smiech. Vyzerá to, že naše tradičné daždivé prekliatie sa rozhodlo cestovať s nami aj tento rok. Našťastie nejde o nič vážne, len pár kvapiek na plexi a pripomienka, že motovýlet bez dažďa by asi nebol úplne ono.
Po prejazde okolo Bielsko-Bialej začíname hľadať pumpu. Potrebujeme dotankovať a hlavne niečo teplé vypiť. Šestnásť stupňov síce nie je tragédia, ale po niekoľkých hodinách v sedle by sme si vedeli predstaviť aj príjemnejšie číslo na teplomery. Pumpu nachádzame až za Katovicami, no hlavné je, že je. Horúca káva v rukách dokáže zlepšiť náladu viac, ako by človek čakal.
Dnešný plán je jednoduchý – dostať sa čo najbližšie k Treblinke. Po ceste máme jeden zaujímavý bod, ktorý si nechceme nechať ujsť. Hrad Bobolice.
Keď konečne vidíme parkovisko a nad reštauráciou sa objaví silueta hradu, neváhame ani minútu. Zaparkujeme motorky a vyrážame na krátku prechádzku. Hrad vyzerá naozaj pekne, zaplatíme vstupné, prejdeme sa po areáli a užívame si výhľady do okolia. Až neskôr zisťujeme, že dovnútra sa dnes nedostaneme, tak si aspoň vychutnáme atmosféru a vraciame sa späť.
Keďže reštaurácia pri parkovisku praská vo švíkoch, rozhodneme sa využiť príležitosť a ochutnať prvé poľské jedlo na našej ceste. Jedlo padne vhod a na chvíľu si oddýchneme od kilometrov. Lenže počas obeda sa obloha opäť zatiahne a začne mrholiť. Nie je to nič dramatické, ale stačí to na to, aby sme bez zbytočného otáľania nahodili výstroj a pokračovali ďalej.
Až o pár kilometrov neskôr prichádza zaujímavé zistenie.
Pri ďalšej zastávke kontrolujeme trasu a zisťujeme, že hrad, ktorý sme si tak poctivo prezreli, nebol vôbec Bobolice. Navštívili sme Zamek w Mirowie. Chvíľu na seba pozeráme, potom sa rozosmejeme. Nevadí. Pekný bol, fotky máme a hlavne sme kvôli oprave omylu nemali chuť zmoknúť ešte viac.
Popoludní už začína byť cítiť únava prvého dňa. Hľadám ubytovanie a po chvíli nachádzam penzión Pokoje Gościnne Jaga v meste Kielce. Má všetko, čo potrebujeme – parkovanie vo dvore, čistú izbu a hlavne teplo. Za pár eur je to viac než dobrá voľba.
Po ubytovaní ešte vyrážame do mesta. Krátka prechádzka, rýchla večera, trochu nasáť atmosféru neznámeho mesta a zhodnotiť prvý deň cesty. Zajtra nás čakajú ďalšie stovky kilometrov, a tak dlho nevymýšľame.
Padáme do postelí.
Prvý deň je za nami. Motorky odpočívajú vo dvore, my v teplej izbe a dobrodružstvo sa práve začína.
Ubytovanie: Pokoje Gościnne Jaga
Deň 2: Kielce - Łomża (Poľsko)
Ráno sa zobúdzam ako prvý a moja prvá cesta vedie k oknu. Pozriem von a s úľavou konštatujem: „Našťastie bez dažďa.“ To je dobrý začiatok dňa. Kým sa Katka chystá, vyrážam do neďalekej Žabky. Podľa mňa je to najlepšia obchodná sieť v Poľsku. Človek tam nájde všetko, čo treba na rýchle motorkárske raňajky – niečo pod zub, kávu a môže sa ísť.
Po raňajkách balíme veci, nahádžeme ich na motorku a vyrážame smer Varšava. Dnešná trasa je presne taká, akú si človek predstaví pri pohľade na mapu stredného Poľska – rovina, rovina a ešte trochu roviny. Sem-tam sa objaví mierna zákruta, aby vodič nezaspal, ale inak nič pre milovníkov horských ciest.
Približne 50 kilometrov pred Varšavou odbočujeme na cestu číslo 50 smer Treblinka. Cesta ubieha pomaly a najväčšou zábavou sa stáva predbiehanie kamiónov. Aspoň niečo. Po prvýkrát tiež vidím značku upozorňujúcu na výskyt losov. To ma celkom poteší, aj keď stretnutie s niekoľko stokilovým losom na motorke by asi nebolo práve ideálnym zážitkom.
Napokon prichádzame k hlavnému bodu dnešného dňa – Treblinke.
Treblinka bola jedným z najväčších nacistických vyhladzovacích táborov počas druhej svetovej vojny. Fungovala v rokoch 1942 až 1943 a podľa odhadov tu bolo zavraždených približne 800 000 až 925 000 ľudí, prevažne Židov. Bola druhým najväčším vyhladzovacím táborom po Osvienčime. Dnes sa na mieste nachádza rozsiahly pamätník a pietne miesto.
Hneď po príchode sme prekvapení, koľko ľudí sa tu nachádza. Nie je to práve miesto, kde by sme čakali plné parkovisko. Neskôr si však všímame, že takmer každý návštevník má pri sebe izraelskú vlajku. Prišlo sem asi sedem autobusov. Skupiny postupne prichádzali k hlavnému pamätníku, spievali, vzdali úctu obetiam a po chvíli pokračovali ďalej.
My si medzitým prechádzame informačné tabule a celé pietne miesto. Atmosféra je zvláštna. Človek o histórii vie, číta o nej, vidí dokumenty, ale keď stojí priamo na mieste, kde sa také veci odohrali, pôsobí to úplne inak.
Počas prehliadky nás opäť dobieha náš starý známy – dážď. Našťastie len krátko, takže sa schovávame pod stromami a čakáme, kým prejde.
Po návrate na parkovisko rezervujem ubytovanie a pokračujeme smerom na Łomżu. Kilometre pribúdajú a večer konečne dorazíme do cieľa. Pri pohľade na budovu sa zhodujeme, že to skôr pripomína ubytovňu ako penzión.
Našťastie máme kde zaparkovať, osprchovať sa a vyspať. Na jednu noc je to úplne postačujúce.
Ubytovanie: M&A GUEST ROOMS
Deň 3: Łomża – Klaipėda (Litva)
Ráno sa balíme s dobrým pocitom. Dnes nás čaká prvý nový štát na tejto výprave – Litva. Nahádžeme veci na motorku a vyrážame.
Vo vedľajšej dedine nás hneď privíta stará známa Žabka. Takú príležitosť si samozrejme nemôžeme nechať ujsť. Dáme si kávu, niečo na raňajky a v pokoji si sadneme. Nikam sa neponáhľame, kilometrov bude dnes dosť.
Keďže plán je dostať sa až do mesta Klaipėda pri Baltskom mori, rozhodujem sa, že prvú časť trasy zvládneme po diaľnici. Nie je to náš obľúbený druh cestovania, ale niekedy treba spraviť kompromis medzi zážitkom a časom. Po približne stovke kilometrov schádzame na cestu číslo 665 smer Augustów a hneď je jazda zaujímavejšia.
V Augustówe máme naplánovanú krátku prestávku a prehliadku mesta. Prestávka sa síce koná, ale prehliadka veľmi nie. Opäť nás dobieha dážď, takže väčšinu času trávime pod prístreškom a sledujeme oblohu. Keď sa počasie umúdri, pokračujeme ďalej.
Ďalšou zastávkou je Suwałki. Zaparkujeme v centre a ako prvú samozrejme zbadáme Biedronku. Nákup cukríkov je nutnosť, nie možnosť. Potom sa presúvame do reštaurácie. Pri pohľade na pult zisťujeme, že ide o klasické bistro. To nás poteší, pretože si môžeme vybrať jedlo podľa toho, čo vyzerá najlepšie. A veru sme trafili dobre. Výborný obed, rozumné ceny a môžeme pokračovať.
Čím viac sa blížime k hraniciam, tým sú cesty menšie a pokojnejšie. A potom je to tu – Litva.
Zastavíme pri hranici, vytiahneme nálepku a pridáme ju k ostatným na tabuľu. Je to síce maličkosť, ale presne tie robia cestovanie zábavnejším. Krátka fotka a pokračujeme ďalej.
Prvé dojmy z Litvy sú výborné. Áno, je to stále rovina, ale úplne iná ako v Poľsku. Cesty sú kvalitné, premávka pokojná a jazdí sa výborne. Navyše konečne prestalo pršať, takže si jazdu naozaj užívame.
Radosť však netrvá dlho.
Po niekoľkých desiatkach kilometrov sa zdvihne vietor. A nie hocijaký. Taký, aký sme naposledy zažili niekde pri pobreží Portugalska. Motorka ide chvíľu rovno, chvíľu bokom a človek musí byť neustále v strehu. Napriek tomu pokračujeme ďalej. Klaipėdu dnes jednoducho dáme.
Podvečer konečne prichádzame do cieľa. Ubytovanie nás milo prekvapí – pekný apartmán, dobrá poloha a hlavne zaslúžený oddych po celom dni v sedle.
Hneď vedľa sa nachádza veľké obchodné centrum, takže po rýchlom zložení vecí vyrážame na nákup. Potrebujeme niečo pod zub a ja samozrejme idem skontrolovať miestne pivá. Výber je obrovský, ceny výborné a ja už niekoľko minút stojím pred regálom a rozmýšľam, čo zobrať. Nakoniec naberiem viac druhov. Veď v Klaipėde zostávame dve noci.
Pri pokladni však prichádza studená sprcha.
Pokladníčka na mňa začne mávať rukami a opakuje:
„Time! Time!“
Po chvíli vysvetľovania pochopím, že alkohol sa tu po 20:00 jednoducho nepredáva.
Tak tam stojím, s plným košíkom piva, ktoré si nemôžem kúpiť.
Smutne ho vraciam späť a odchádzam na apartmán. Nevadí. Zajtra je tiež deň.
A ja sa sem po tie pivá určite vrátim.
Ubytovanie: Baltic Apartment
Deň 4 Klaipėda (Litva)
Ráno zvoní budík o siedmej. Katku nechávam ešte spokojne spať a využívam čas na malú údržbu motoriek. Na V-Strome dostane reťaz čerstvú dávku maziva a na GSR sa venujem stúpačke, ktorá si žiada menšiu opravu. Keď je všetko hotové, idem sa umyť a následne splniť jednu dôležitú misiu.
Vyzdvihnúť si včerajšie pivo.
V obchode sa snažím nájsť tie isté kúsky, ktoré som si vybral večer predtým. To je však pri miestnej ponuke skoro nemožné. Regály sú plné rôznych značiek a človek by tam vedel stráviť pol dňa. S plným košíkom prichádzam k pokladni a všímam si zvláštnu vec. Predavačka každému zákazníkovi odoberie alkohol a odkladá ho bokom.
Keď príde rad na mňa, stane sa presne to isté.
Už si začínam myslieť, že mám smolu alebo som niečo porušil. Nakoniec sa ma ujme sympatická slečna stojaca za mnou v rade a vysvetlí mi, že alkohol sa v Litve môže predávať až od 10:00. Pozriem na hodinky – 9:55.
Tak tam jednoducho stojím pri pokladni a čakám na svoju chvíľu.
O päť minút neskôr je misia úspešne splnená a ja sa spokojný vraciam na apartmán. Konečne môžem ochutnať svoje včerajšie dobroty.
Po raňajkách vyrážame do mesta. Dnešný plán je jednoduchý – pozrieť Klaipėdu a navštíviť Kuršskú kosu. Do centra využívame mestskú dopravu. Platba za lístky sa nám síce akosi nedarí, ale nakoniec cestujeme a o chvíľu už sedíme v centre pri káve a plánujeme trasu.
Prvým bodom záujmu je Klaipėdsky hrad, pôvodne križiacka pevnosť z 13. storočia. Z pôvodného hradu sa zachovala len časť opevnenia a dnes tu sídli múzeum. My si ho pozrieme zvonku a pokračujeme ďalej.
Ďalším známym miestom je Delfinárium Litovského námorného múzea, ktoré sa nachádza na opačnej strane lagúny. Ide o jednu z hlavných atrakcií mesta, kde sa konajú predstavenia delfínov a nachádzajú sa expozície venované Baltskému moru. Tentokrát však dávame prednosť prírode.
Priorita dňa je totiž jasná – Kuršská kosa.
Po chvíli hľadania nachádzame trajekt a o pár minút sa už plavíme na druhú stranu. Pri prístave čaká autobus, ktorý nás vezie do mestečka Neringa. Je to pokojné rekreačné mestečko s typickou architektúrou, množstvom zelene a príjemnou prímorskou atmosférou. Všetko tu pôsobí upravene a nikam sa netreba ponáhľať.
Dáme si limonádu a milá čašníčka nás začne presviedčať, aby sme určite zostali na šašlík. Vraj najlepší v meste.
Sľubujeme jej, že sa určite vrátime, len si najskôr pôjdeme pozrieť Parnidis Dune.
A dobre robíme.
Duny sú nádherné. Drevené chodníky, schodiská, upravené trasy a krásne výhľady na všetky strany. Človek má pocit, že sa nachádza niekde pri oceáne. Keďže sme ešte nevideli samotné Baltské more, rozhodneme sa prejsť celú kosu až na opačnú stranu.
Po niekoľkých kilometroch sa pred nami otvorí obrovská piesočná pláž a nekonečné more. Vietor síce poriadne fúka, ale vôbec nám to neprekáža. Celý národný park nás veľmi príjemne prekvapil. Výborne vybudované cyklotrasy, kempy, reštaurácie, upravené chodníky a všade poriadok. Je vidieť, že si tu prírodu vážia.
Po niekoľkých hodinách chodenia začíname cítiť únavu v nohách, a tak sa vraciame späť do sľúbenej reštaurácie.
A čašníčka neklamala.
Šašlík je naozaj výborný.
Po neskorom obede nasadáme na autobus, vraciame sa k trajektu a následne späť do Klaipėdy. Večer už len oddych na apartmáne a hodnotenie dňa.
Počasie nám konečne prialo. Vietor síce robil, čo mohol, ale hlavné bolo, že po dlhšom čase nepršalo.
Ubytovanie: Baltic Apartment
Deň 5: Klaipėda – Riga (Lotyšsko)
Ráno sa zobúdzam a prvá cesta vedie tradične k oknu. Neprší. Je síce zamračené, ale neprší, takže som spokojný. Uvarím kávu, pomaly balíme veci a okolo desiatej už všetko putuje na motorku. Dnešný cieľ je jasný – Riga a po ceste prvá návšteva Lotyšska.
Z Klaipėdy vyrážame po hlavnom ťahu A13. Štvorprúdová cesta síce nie je presne to, čo na motorke vyhľadávame, ale aspoň sa rýchlo dostaneme z mesta a spravíme nejaké kilometre.
Radosť z nepršania trvá približne 15 kilometrov.
Potom zastavujeme na prvej pumpe s prístreškom a obliekame nepremoky. Náš starý známy dážď je späť a už na prvý pohľad je jasné, že sa nezastavil len na rýchlu návštevu. Dnes plánuje zostať.
Pri meste Palanga sa cesta konečne zúži na bežnú dvojprúdovku a jazda je príjemnejšia. Škoda len, že stále leje. Prvým bodom záujmu mala byť reštaurácia Valgykla, obľúbené miestne bistro známe domácou litovskou kuchyňou, veľkými porciami a veľmi rozumnými cenami. Mnohí ho odporúčajú práve ako miesto, kde sa človek naje ako doma.
Dohoda je jednoduchá – ak prestane pršať, zastavíme. Ak nie, pokračujeme.
Neprestalo.
Len sa z motoriek pozrieme smerom dovnútra a pokračujeme ďalej. Škoda, zvonku to vyzeralo naozaj dobre.
Po chvíli prekračujeme hranicu Lotyšska. Normálne by nasledovalo povinné fotenie a lepenie novej nálepky na tabuľu, ale v tom lejaku nemá nikto chuť ani zosadnúť z motorky. Tak si návštevu nového štátu poznačíme len v hlave a pokračujeme.
Lotyšsko na prvý pohľad veľmi pripomína Litvu. Roviny, lesy, kvalitné cesty a minimum premávky. Len ten dážď akoby si na mape našiel presne našu polohu a odmietal sa od nás vzdialiť.
Pred mestom Liepāja zastavujeme na pumpe. Potrebujeme natankovať a hlavne sa zohriať pri káve. Napriek nepremokom sme kompletne premočení. Takýto dážď sme ešte nezažili. Mal som pocit, že niekto nad mojou prilbou neustále drží krhlu a poctivo ju dopĺňa.
Po káve chceme pokračovať, lenže voda očividne neprospela ani elektronike. Navigácia začne protestovať, interkom sa pridáva a chvíľu to vyzerá, že dnešok bude zaujímavý.
Nevadí.
Vraciame sa do starých čias. Bez rozprávania do prilieb, bez navigácie a viac-menej podľa značiek a čísiel ciest. Samozrejme som si ich poriadne nezapamätal, takže sme si dopriali aj pár kilometrov navyše.
Keď odbočíme na cestu P112, nálada sa okamžite zlepší. Krásna cesta, minimum áut, lesy a občasná zákruta. Keby nepršalo, bola by to jedna z najlepších ciest doterajšieho výletu.
Prvou väčšou zastávkou je Kuldīga. Mesto je známe historickým centrom zapísaným v UNESCO a tiež najširším vodopádom v Európe – Ventas Rumba. Patrí medzi najkrajšie a najzachovalejšie historické mestá v Lotyšsku.
Žiaľ, po príchode leje presne rovnako ako pred hodinou.
Motorky schováme pod prístrešok autoumyvárky, zbehneme do obchodu kúpiť niečo pod zub a pokúšam sa ešte oživiť navigáciu. Bez úspechu. Nakoniec prispôsobím držiak na telefón a pokračujeme ďalej. Kuldīgu si tak prehliadneme iba zo sedla motorky.
Pôvodne sme mali v pláne navštíviť ešte Irbene a Národný park Slītere. Lenže po celom dni v daždi človek začne svoje priority prehodnocovať. V tej chvíli nás zaujíma už len jedna vec – dostať sa suchí, alebo aspoň menej mokrí, do Rigy.
Po ceste P121 preto mierime priamo na ubytovanie.
Tesne pred Rigou míňame odbočku do Národného parku Ķemeri, ktorý som chcel vidieť asi najviac z celej lotyšskej časti výletu. Chvíľu na tabuľu pozerám, ale potom sa len zhodneme:
„Ráno sa sem vrátime.“
Dnes už máme dažďa naozaj dosť.
Ubytovanie: Apple Paradise
Deň 6: Riga (Lotyšsko)
Po včerajšom daždivom maratóne si konečne užívame poriadne ubytovanie. Motorky máme bezpečne zaparkované vo dvore, k izbe patrí veľká presklená terasa a hlavne – práčka so sušičkou. To je po predchádzajúcom dni hotový luxus.
Všetko mokré letí do práčky, zvyšok rozvešiame kde sa dá. Kým sa Katka venuje domácim prácam, ja idem na dvor zachraňovať motorky. Včerajší dážď fungoval lepšie ako akýkoľvek odmasťovač, takže mažem reťaze, kontrolujem čo sa dá a snažím sa vrátiť strojom aspoň trochu dôstojnosti.
Na dvore ma víta pani domáca. Veľmi milá, veľmi zhovorčivá a očividne rada vidí, že jej dvor neobsadili len ďalší anonymní turisti.
Po splnení ranných povinností konečne vyrážame do mesta.
Prvá misia je jasná – nájsť motoshop. Katke bola počas jazdy v posledných dňoch poriadna zima a začína byť jasné, že v Pobaltí sa na tropické teploty veľmi spoliehať nedá. Google nás naviguje do predajne I’M MOTO VEIKALS a po chvíli hľadania Katka objavuje perfektné nohavice aj bundu. Cena približne 110 € za komplet nás príjemne prekvapí. Keďže sa s nákupom nechceme celý deň vláčiť po meste, nechávame si veci odložiť a dohodneme sa, že si pre ne prídeme zajtra ráno na motorkách.
Prvá úloha splnená.
Teraz je čas na jedlo.
Nasadneme na mestskú dopravu a vyrážame do LIDO Atpūtas Centrs. Už pri príchode je jasné, prečo toto miesto odporúča každý druhý človek. Krásny areál, drevené budovy a vo vnútri nekonečný výber jedál. Fungujeme veľmi jednoducho – ukazujeme prstom „to, to a ešte toto“. O pár minút odchádzame s plnými taniermi. Ja si k tomu ešte vlastnoručne načapujem pivo a konečne si doprajeme poriadny obed.
Najedení a spokojní vyrážame objavovať Rigu.
Prvou zastávkou je Centrāltirgus – Centrálna tržnica. Patrí medzi najväčšie tržnice v Európe a je zaujímavá tým, že sídli v bývalých hangároch pre vzducholode. Nájdete tu prakticky všetko – od čerstvých rýb cez syry až po miestne špeciality a suveníry.
Ďalším bodom je Melngalvju nams – Dom čiernohlavcov. Budova bola postavená už v roku 1334 ako miesto stretávania obchodníkov a neskôr slúžila bratstvu slobodných obchodníkov nazývaných Čiernohlavci. Počas druhej svetovej vojny bola zničená a po získaní lotyšskej nezávislosti ju nanovo postavili podľa pôvodných plánov. Dnes patrí medzi najznámejšie symboly Rigy.
O pár krokov ďalej stojí Svätopeterský kostol (Svētā Pētera baznīca). Jeho dominantou je vysoká veža, z ktorej sa naskytuje jeden z najlepších výhľadov na celé mesto. Samotný kostol patrí medzi najstaršie stavby v Rige a po viacerých požiaroch a vojnách bol viackrát obnovovaný.
Výhľad z veže je naozaj nádherný. Až odtiaľ si človek uvedomí, aká veľká Riga v skutočnosti je.
Poslednou plánovanou zastávkou je Latvijská národná knižnica. Moderná budova na brehu Daugavy patrí medzi najvýraznejšie stavby v krajine. Miestni ju prezývajú Hrad svetla a stala sa jedným zo symbolov modernej Rigy.
Po celom dni chodenia už máme kilometrov dosť aj bez motoriek. Preto deň ukončujeme presne tam, kde som to plánoval od začiatku – v mojom obľúbenom Rock Cafe Riga.
Objednávam si degustačný set a postupne ochutnávam päť rôznych pív. Niektoré lepšie, niektoré ešte lepšie. Každopádne po takomto dni chutia všetky výborne.
Večer sa vraciame na ubytovanie unavení, ale spokojní. Veci sú konečne suché, motorky pripravené na ďalšiu cestu a zajtra nás čaká pokračovanie smer sever.
Ubytovanie: Apple Paradise
Deň 7: Riga – Sigulda (Lotyšsko)
Ráno sa rýchlo zbalíme, rozlúčime sa s milou pani domácou a namiesto toho, aby sme pokračovali na sever, vraciame sa približne 50 kilometrov späť. Dôvod je jednoduchý – včera sme kvôli dažďu vynechali Národný park Ķemeri a ja som si povedal, že odtiaľto neodídem, kým ho neuvidím.
Počasie nám tentokrát praje. Približne 20 stupňov, modrá obloha a slnko. Presne také podmienky, aké si toto miesto zaslúži.
Národný park Ķemeri patrí medzi najvýznamnejšie prírodné oblasti Lotyšska. Je známy predovšetkým rozsiahlymi rašeliniskami, močiarmi, drevenými chodníkmi a pozorovateľňami s nádhernými výhľadmi na okolitú krajinu. Park bol založený v roku 1997 na ochranu vzácnych ekosystémov, jazier, lesov a množstva druhov vtákov. Najznámejšou časťou je Veľké rašelinisko Ķemeri, kde vedú kilometre chodníkov pomedzi jazierka a nízku vegetáciu. Nájdete tu aj minerálne pramene, historické kúpeľné oblasti a množstvo turistických trás. Celé územie pôsobí veľmi pokojne a úplne inak než naše hory.
Musím priznať, že pre mňa je to nezvyčajné miesto. Som zvyknutý na kopce, doliny a horské hrebene. Tu človek kráča po drevených chodníkoch uprostred močiarov a nekonečných rovín. Napriek tomu, alebo možno práve preto, má toto miesto svoje čaro.
Po prehliadke parku sadáme na motorky a pokračujeme po ceste A2 smerom k mestečku Sigulda.
Sigulda je jedno z najobľúbenejších turistických miest v Lotyšsku a často sa označuje za hlavné mesto aktívnej turistiky. Nachádza sa v údolí rieky Gauja a je obklopená nádhernou prírodou, hradmi a turistickými chodníkmi. Vďaka okolitej krajine ju mnohí nazývajú aj „lotyšské Švajčiarsko“.
Keďže sme v Ķemeri strávili viac času, než sme pôvodne plánovali, rozhodneme sa dnes už veľmi neponáhľať. Sigulda sa nám páči, nálada je výborná a počasie konečne spolupracuje.
Nájdeme si ubytovanie, zaparkujeme motorky a zhodneme sa, že pokračovať budeme až ráno.
Po niekoľkých daždivých dňoch je celkom príjemné na chvíľu spomaliť a užiť si večer bez nepremokov.
Ubytovanie: Aparjods
Deň 8: Sigulda – Tallinn (Estónsko)
Po dlhšej dobe sme sa zobudili v hoteli, kde boli v cene aj raňajky. Takéto rána máme radi. Žiadne hľadanie obchodu ani zháňanie kávy na pumpe. V pokoji sa najeme, dáme si kávu a môžeme vyraziť.
Dnešná trasa vedie po ceste V83 naprieč Národným parkom Gauja. Ide o najstarší a najväčší národný park v Lotyšsku, ktorý sa rozprestiera okolo údolia rieky Gauja. Je známy pieskovcovými útesmi, jaskyňami, hustými lesmi, historickými hradmi a množstvom turistických trás. Na rozdiel od zvyšku Lotyšska, ktoré tvorí prevažne rovina, tu krajina získava úplne iný charakter.
Po ceste sa zastavujeme v meste Cēsis. Patrí medzi najstaršie mestá v Lotyšsku a jeho dominantou je stredoveký hrad, ktorý bol kedysi sídlom Livónskeho rádu. Historické centrum je veľmi zachovalé, plné kamenných uličiek a starých budov. Mesto má príjemnú atmosféru a pôsobí oveľa pokojnejšie ako Riga. Nie je veľké, ale určite stojí za návštevu.
Pokračujeme ďalej cez národný park a zastavujeme na viacerých vyhliadkach pri rieke Gauja. Toto je presne ten typ miest, kde človek odloží prilbu a chvíľu len pozerá okolo seba. Pieskovcové skalné útvary, malé jaskyne, drevené chodníky a krásne výhľady do údolia. Niektoré jaskyne sú dokonca upravené ako vínne pivnice. Po niekoľkých dňoch rovín je príjemné opäť vidieť trochu členitejšiu krajinu.
Z mesta Valmiera pokračujeme po ceste P16 smer sever. Kilometre ubiehajú rýchlo a o chvíľu už stojíme na hraniciach ďalšieho štátu.
Estónsko.
Nasleduje tradičný rituál – fotografia pri hranici, nová nálepka na kufor a krátka radosť z ďalšej navštívenej krajiny.
Prvou väčšou zastávkou je Pärnu, najznámejšie estónske prímorské letovisko. Mesto je známe dlhou piesočnatou plážou, kúpeľnou tradíciou a uvoľnenou atmosférou pri Baltskom mori.
Pôvodný plán bol jednoduchý – prenocovať tu a Tallinn nechať na ďalší deň. Lenže tentokrát nám všetko hrá do karát. Počasie je výborné, neprší, cesty sú prázdne a kilometre ubiehajú jedna radosť.
Po krátkej debate sa zhodneme:
„Keď sa ide tak dobre, prečo končiť už v Pärnu?“
Tak pokračujeme ďalej.
Postupne sa približujeme k Tallinnu a večer dorážame až do estónskej metropoly. Pôvodne neplánovaný presun nám ušetrí čas do ďalších dní a zároveň si môžeme zajtra v pokoji prezrieť mesto.
Dnešok bol po dlhom čase presne takým motorkárskym dňom, aké máme radi – dobré cesty, pekné počasie, nové miesta a žiadny dážď. To už začíname považovať za malý zázrak.
Ubytovanie: Mustamäe Apartments next to Shops & Cinema
Deň 9: Tallinn (Estónsko)
Ubytovanie je vcelku slušné. Nič luxusné, skôr jednoduché, ale na pár nocí úplne postačuje. Jediné, čo ma trochu vytáča, je zdĺhavá online registrácia a rôzne zálohové platby navyše k tomu, čo už bolo zaplatené cez Booking. Nakoniec to však úspešne zvládneme a môžeme sa venovať tomu podstatnému – Tallinnu.
Dnes nás čaká hlavné mesto Estónska.
Po vystúpení neďaleko centra si všimneme prvú atrakciu. Múzeum čokolády. Stačí jeden pohľad na Katku a je mi jasné, kam povedú naše prvé kroky. Múzeum je príjemné, personál veľmi milý a hneď pri vstupe dostávame špáradlá na ochutnávku nakrájaných čokolád. Chvíľu degustujeme, pozeráme expozíciu a potom pokračujeme ďalej do historického centra.
Prvou zastávkou je Vanalinn – Staré mesto Tallinnu. Patrí medzi najzachovalejšie stredoveké mestské centrá v Európe a je zapísané na zozname UNESCO. Úzke uličky, kamenné domy, mestské hradby a veže vytvárajú atmosféru, akoby sa tu za posledných pár storočí nič nezmenilo. Je to presne ten typ centra, kde človek neustále zastavuje a fotí.
Pokračujeme na Raekoja plats, hlavné historické námestie mesta. Už od stredoveku slúžilo ako trhovisko a centrum života v meste. Dominantou je gotická radnica dokončená v roku 1404, ktorá patrí medzi najstaršie zachované radnice v severnej Európe. V dnes už turistickom ruchu sa stále dá cítiť kus pôvodnej atmosféry starého hanzového mesta.
O pár ulíc ďalej sa nachádza Katariina käik – Katarínina ulička. Táto úzka stredoveká pasáž patrí medzi najmalebnejšie miesta v Tallinne. Lemujú ju historické kamenné steny, remeselnícke dielne a domy zo 15. až 17. storočia. Človek má pocit, že sa ocitol v kulisách historického filmu.
Ďalším bodom programu sú Fat Margaret a Kiek in de Kök. Obe stavby patria k pôvodnému obrannému systému mesta. Fat Margaret je mohutná delová veža pri prístave, zatiaľ čo Kiek in de Kök je stredoveká delostrelecká veža, z ktorej mali obrancovia výborný výhľad na okolie mesta. Pri pohľade na hrubé kamenné múry si človek uvedomí, aké významné bolo mesto v časoch obchodných ciest.
Po niekoľkých hodinách chodenia prichádza čas na malé občerstvenie. Objavujeme metalový podnik BarBar, ktorý okamžite získava moju pozornosť. Dáme si pivo, trochu oddýchneme nohám a načerpáme energiu na poslednú časť prehliadky.
Tou je moderná časť mesta – Rotermann Quarter. Kedysi to bola priemyselná štvrť plná skladov a tovární, dnes patrí medzi najmodernejšie časti Tallinnu. Staré tehlové budovy sa tu miešajú s modernou architektúrou a celé miesto pôsobí veľmi živo. Je to zaujímavý kontrast po celom dni strávenom v stredovekom centre.
Večer ukončujeme v známej reštaurácii LIDO Solaris. Po celom dni chodenia nám poriadna večera padne vhod. Dnešok bol presne taký, aký sme si predstavovali – bez motoriek, bez dažďa a plný zaujímavých miest.
Tallinn nás príjemne prekvapil a rozhodne patrí medzi mestá, ktoré stoja za návštevu.
Ubytovanie: Mustamäe Apartments next to Shops & Cinema
Deň 10: Helsinki (Fínsko)
Ráno vstávame nezvyčajne skoro. Dôvod je jednoduchý – dnes nás čaká Fínsko. Ešte večer som rezervoval lístky na trajekt do Helsínk. Spiatočná plavba pre dve osoby vyšla približne na 100 €, pričom samotná cesta trvá asi dve hodiny tam a dve späť.
Mestská doprava mi tentokrát prišla zbytočne komplikovaná, tak som objednal Bolt. Cenový rozdiel bol minimálny a vysadili nás presne tam, kde sme potrebovali. Nasledoval online check-in a mohli sme nastúpiť na loď.
A že to bola poriadna loď.
Trajekt mal sedem poschodí a každé slúžilo inému účelu. Niekde boli reštaurácie, inde obchody, kajuty, bary či oddychové zóny. Zo začiatku sme si sadli k oknu ako všetci ostatní a pozorovali more. Po chvíli nás to však prestalo baviť, a tak sme sa rozhodli preskúmať celý trajekt. Ja som si samozrejme kúpil nejaké pivo, potom sme sa usadili v kaviarni s výhľadom na more a užívali si plavbu.
Po približne dvoch hodinách sa začali objavovať prvé ostrovy a fínske vlajky. Musím uznať, že príchod do Helsínk vyzeral naozaj pôsobivo.
Po vylodení sme vytiahli mapu a zamierili do centra. Po ceste sme si kúpili niečo malé pod zub a vyrazili k prvému bodu programu – Temppeliaukion kirkko, známemu aj ako Skalný kostol. Kostol bol vytesaný priamo do žulového masívu a dokončený v roku 1969. Zvonku pôsobí nenápadne, no vo vnútri je jeho architektúra naozaj jedinečná. Medená kupola, skalné steny a výborná akustika z neho robia jednu z najnavštevovanejších atrakcií Helsínk.
Ďalej pokračujeme k budove Eduskunta, sídlu fínskeho parlamentu. Monumentálna budova s mohutným schodiskom patrí medzi najvýznamnejšie politické stavby vo Fínsku a je symbolom fínskej demokracie.
Neďaleko stojí Helsingin keskustakirjasto Oodi, teda centrálna knižnica Oodi. Už pri prvom pohľade je jasné, že nejde o obyčajnú knižnicu. Moderná budova z dreva, ocele a skla slúži nielen na požičiavanie kníh, ale aj ako miesto stretnutí, práce, kultúrnych podujatí a oddychu. Celý priestor pôsobí veľmi moderne a človek má pocit, že sa pozerá na architektúru budúcnosti.
Hneď vedľa sa nachádza Nykytaiteen museo Kiasma, najvýznamnejšie fínske múzeum súčasného umenia. Už samotná budova patrí medzi architektonické dominanty mesta a vo vnútri sa nachádzajú zbierky moderného a experimentálneho umenia.
Potom sa už len bez konkrétneho plánu túlame centrom Helsínk. Počasie nám praje neskutočne. Približne 20 stupňov, bez jediného obláčika. Po všetkých daždivých dňoch to pôsobí až podozrivo. Zdá sa, že si to užívajú aj miestni, pretože parky sú plné ľudí opaľujúcich sa na tráve.
Ani sme sa nenazdali a bolo poobedie. Čas sa v meste stratil neuveriteľne rýchlo. Museli sme sa preto pomaly pobrať späť do prístavu, aby sme stihli trajekt do Tallinnu.
Spiatočná plavba prebehla pokojne a večer sme sa opäť ocitli v Estónsku. Na rýchlu večeru sme zašli do nášho už osvedčeného LIDO Solaris, ktoré sme stihli naozaj len tak-tak pred zatvorením.
Dnes sme síce vo Fínsku strávili iba jeden deň, ale rozhodne stál za to. Nová krajina, krásne mesto, skvelé počasie a príjemná plavba po Baltickom mori.
Ubytovanie: Mustamäe Apartments next to Shops & Cinema
Deň 11: Tallin - Tartu (Estónsko)
Ráno vstávame do upršaného dňa. Keď sa pozrieme z okna, ani sa nám nechce vyliezť spod periny. Najlepší plán by bol otočiť sa na druhý bok a pokračovať v spánku. Lenže motorkárska dovolenka funguje trochu inak.
Pomaly sa zbalíme a dúfame, že dážď prestane. Neprestane.
Takže klasický postup – nepremoky, rukavice a ideme ďalej.
Z Tallinnu sa dostaneme pomerne rýchlo. Premávka je minimálna, čo ma na hlavné mesto celkom prekvapilo. O to jednoduchšie sa vyráža na ďalšiu etapu. Pokračujeme po ceste číslo 1 smerom na Petrohrad.
Po približne 40 kilometroch prichádzame k prvému bodu dnešného programu – Jägalský vodopád. Ide o najväčší a najširší prirodzený vodopád v Estónsku, ktorý je približne 8 metrov vysoký a viac ako 50 metrov široký. V zime dokonca zamŕza na obrovskú ľadovú stenu, no pekný je v každom ročnom období.
Urobíme pár fotiek a pokračujeme ďalej.
Našťastie sa počasie začína pomaly umúdrovať. Dážď slabne a občas sa dokonca ukáže aj slnko. Po včerajšom dni v Helsinkách sme si na pekné počasie rýchlo zvykli.
Ďalšou zastávkou je Viru raba v Národnom parku Lahemaa. Ide o jedno z najznámejších estónskych rašelinísk, cez ktoré vedú kilometre drevených chodníkov. Typické sú malé jazierka, močiare a nádherné výhľady z rozhľadne na okolitú krajinu.
Celý okruh je pomerne dlhý, takže sa rozhodneme ísť len k rozhľadni. Pohľady na nekonečné močiare sú krásne a úplne odlišné od všetkého, na čo sme zvyknutí doma. Po krátkej prechádzke sa vraciame späť k motorkám.
Posledným väčším bodom dopoludnia je Valastský vodopád. Ten je považovaný za najvyšší vodopád v Estónsku a padá z vysokého vápencového útesu smerom k pobrežiu Fínskeho zálivu. Okolie ponúka krásne výhľady na pobrežie aj okolité skalné steny.
Pri pohľade na mapu si uvedomujeme, že Petrohrad je od nás vlastne len kúsok. Rád by som ho niekedy navštívil, ale vzhľadom na aktuálnu situáciu to neprichádza do úvahy. Nevadí, necháme si to na budúcnosť. Snáď raz.
Pri meste Jõhvi odbočujeme na cestu číslo 3, ktorá vedie popri obrovskom jazere Peipus. V mestečku Mustvee sme si plánovali dať romantickú prechádzku popri jazere.
Realita bola trochu iná.
Namiesto romantickej prechádzky sme si dali romantické obliekanie nepremokov a okamžitý ústup pred ďalšou dažďovou prehánkou. Niektoré tradície sa skrátka nemenia.
Rýchlo preto pokračujeme do Tartu.
Tam nás čaká veľmi príjemné prekvapenie. Apartmán je veľký, priestranný, parkovanie máme prakticky pri vchode a hlavne žiadne vláčenie kufrov cez niekoľko poschodí. Po posledných dňoch je to presne to, čo človek ocení.
Ešte zbehneme do obchodu kúpiť niečo pod zub, dáme večeru a postupne nás premáha únava.
Zajtra nás čaká ďalší kus Baltu, ale dnes už máme splnené.
A hlavne – napriek rannému pesimizmu sa nám predsa len podarilo uloviť aj trochu slnka.
Ubytovanie: Tammelinna House
Deň 12: Tartu – Alūksne (Lotyšsko)
Ráno sa zobúdzame a na naše veľké prekvapenie vyzerá počasie celkom dobre. Žiadny dážď bubnujúci na okná, takže sa rýchlo balíme a vyrážame ďalej.
Pokračujeme po bočnej ceste číslo 61. Strieda sa asfalt so šotolinou, ale keďže tu nie sú žiadne prudké serpentíny ani horské stúpania, jazdí sa veľmi príjemne. Jedinou nevýhodou je prach, ktorý sa za motorkou dvíha pri každom prejazde štrkového úseku.
Prvou zastávkou je Taevaskoja. Toto miesto je známe nádhernými pieskovcovými skalami pri rieke Ahja a patrí medzi najnavštevovanejšie prírodné lokality v južnom Estónsku. Drevené chodníky, lesné cestičky a výhľady na rieku vytvárajú veľmi príjemnú atmosféru.
Vyberieme sa na krátku prechádzku a popritom si všimneme loďku, ktorá vozí turistov po rieke. Hneď dostaneme nápad, že by sme sa mohli previezť. Utekáme po peňaženku a zisťujeme podmienky. Kapitán nám ochotne vysvetlí, že minimálny počet je päť osôb za 7 € na osobu. Ak chceme ísť sami dvaja, nie je problém, len to bude za 50 €.
Chvíľu počítame, chvíľu premýšľame a potom sa zhodneme, že za tie peniaze sa radšej budeme pozerať na rieku zo brehu.
Po pekných estónskych cestách pokračujeme smerom k Lotyšsku. Pri hranici nás zaujme jedno z množstva jazier, ktoré sa v tejto oblasti nachádzajú. Zastavíme si na krátku pauzu a ja počas nej hľadám dnešné ubytovanie.
Sedíme pri jazere, pozorujeme labute a miestnych ľudí, ktorí sa bez váhania kúpu. Vonku je približne 22 stupňov a evidentne je pre nich leto v plnom prúde. My sa na nich pozeráme oblečení v motorkárskych bundách a ani náhodou nás neláka vliezť do vody.
Dnešným cieľom je mesto Alūksne.
Pred príchodom na apartmán ešte zastavíme v obchode. Dôvod je jednoduchý – treba stihnúť kúpiť pivo, kým zase nenarazíme na nejaké miestne pravidlá o predaji alkoholu.
Apartmán nás príjemne prekvapí. Je pekný, čistý a pohodlný. Jediné, čoho je tam možno trochu viac než treba, sú mušle, vázičky, sošky a rôzne dekorácie. Chvíľami sme mali pocit, že ak sa neopatrne otočíme, zhodíme polovicu výzdoby.
Po ubytovaní začíname hľadať reštauráciu. Google Mapy ukazujú rôzne možnosti, lenže väčšina z nich je zatvorená. Jediné otvorené miesto ponúka pizzu a na tú dnes nemáme chuť.
Nevadí.
Ideme vedľa do obchodu a čaká nás veľmi príjemné prekvapenie. V pultoch majú čerstvé rezne, pečené kurčatá a ďalšie hotové jedlá. Tak si jednoducho naložíme, na čo máme chuť, a vraciame sa na apartmán.
A úprimne?
Bola to jedna z najlepších večerí za posledné dni.
Dobré jedlo, studené pivo a žiadne ďalšie kilometre pred nami. Po takom dni človek nepotrebuje nič viac.
V kľude sa teda ukladáme spať a naberáme sily na ďalšiu etapu našej cesty.
Ubytovanie: Cozy Apartment
Deň 13: Alūksne – Šiauliai (Litva)
Ráno síce poriadne pofukuje, ale hlavné je, že neprší. Po včerajšej večeri nie sme vôbec hladní, takže si dáme len rannú kávu a vyrážame na cestu. Dnešný plán je dostať sa späť do Litvy.
Navigácia nás síce presviedča, aby sme išli po hlavnej ceste A2, lenže tú sme už z veľkej časti videli. Rozhodneme sa preto trochu experimentovať a prepletať sa vedľajšími cestami. Zo začiatku to bol výborný nápad. Krásny asfalt, minimum áut a sem-tam krátky šotolinový úsek.
Od mesta Kegums sa však situácia začala meniť.
Najskôr 17 kilometrov šotoliny. Potom krátky asfaltový úsek. Následne ďalších 20 kilometrov šotoliny.
Samotná cesta by nebola problém. Horšie bolo, keď sa pred nami objavilo auto alebo oproti išiel kamión. Vtedy sa zdvihol taký oblak prachu, že sme niekoľko sekúnd nevideli vôbec nič. Človek len držal smer a dúfal, že cesta bude stále tam, kde bola pred chvíľou.
Nakoniec sa úspešne dostávame do mesta Bauska, kde si chceme pozrieť miestny hrad.
Bauska Castle patrí medzi najvýznamnejšie historické pamiatky Lotyšska. Hrad stojí na polostrove pri sútoku riek Mūša a Mēmele, ktoré tu vytvárajú rieku Lielupe. Pôvodnú pevnosť postavil v 15. storočí Livónsky rád ako obranu proti Litovskému veľkokniežatstvu. Neskôr bol rozšírený o renesančný palác, ktorý slúžil ako sídlo kurónskych vojvodov. Dnes je časť hradu zrekonštruovaná a z veží sú krásne výhľady na okolitú krajinu.
Po prehliadke pokračujeme ďalej na jeden z najznámejších bodov celého Pobaltia – Horu krížov.
Toto miesto sa nachádza neďaleko litovského mesta Šiauliai a je doslova pokryté tisíckami krížov všetkých veľkostí. Ľudia ich sem nosia už celé generácie ako symbol viery, nádeje a pamiatky na svojich blízkych. Napriek viacerým pokusom o zničenie počas sovietskej éry sem kríže neustále pribúdali. Dnes ide o jedno z najvýznamnejších pútnických miest v Litve. Atmosféra je veľmi zvláštna a fotografie nedokážu úplne vystihnúť, aký dojem miesto zanechá naživo.
Keďže sa deň pomaly chýli ku koncu, rozhodujem sa nájsť ubytovanie v neďalekom meste Šiauliai.
Tentokrát sme trafili veľmi dobre. Apartmán je pekný, čistý a dokonca pomerne blízko centra. Jedinou nevýhodou je, že opäť nie je na prízemí, takže si kufre musíme poctivo vyniesť sami.
Našťastie ešte stíhame večeru. Po krátkom hľadaní objavíme Joker Gastrobar a ukáže sa, že to bola výborná voľba. Skvelé jedlo, príjemná atmosféra a veľmi milá obsluha.
Presne takto si predstavujeme zakončenie motorkárskeho dňa.
Ubytovanie: Neris apartments
Deň 14: Šiauliai – Vilnius (Litva)
Ráno idem tradične skontrolovať motorky a premazať reťaze. Po včerajších šotolinových dobrodružstvách sú od prachu tak, že mi je skoro ľúto na ne striekať nový sprej. Ale čo už, doma sa to poriadne umyje.
Pri údržbe si všimnem niečo horšie. Katkin predný tlmič je celý od oleja. Keď ho párkrát stlačím, spod prachoviek sa objaví ďalší olej. Vyzerá to, že guferá na naháči nemajú šotolinu úplne v láske. Všetko poutieram, skontrolujem a rozhodnem sa priebežne sledovať, ako sa to bude správať počas ďalšej jazdy.
Dnes však nechceme riešiť techniku ani naháňať kilometre. Sme už celkom unavení a cieľom je dostať sa do Vilniusu, kde plánujeme zostať dve noci. Preto volíme najkratšiu cestu a po ceste len jednu väčšiu zastávku – Trakai.
Už pri príchode je jasné, že nejde o obyčajné mesto. Zaparkovať je skoro umenie. Všade neskutočné množstvo ľudí a keďže je sobota, turistov sú doslova davy.
Trakai patrí medzi najnavštevovanejšie miesta v Litve a nachádza sa len asi 30 kilometrov od Vilniusu. Mesto je rozložené medzi množstvom jazier a v minulosti patrilo medzi najdôležitejšie centrá Litovského veľkokniežatstva. Žijú tu aj príslušníci karaitskej menšiny, ktorá si dodnes zachovala svoje tradície a kuchyňu. Dominantou mesta je ostrovný hrad na jazere Galvė, ktorý patrí medzi symboly celej Litvy. Samotný hrad začal v 14. storočí budovať veľkoknieža Kęstutis a dokončil ho jeho syn Vytautas Veľký. Trakai bolo istý čas dokonca jedným z hlavných politických centier krajiny. Hrad slúžil ako pevnosť, sídlo panovníkov aj miesto diplomatických stretnutí. Po stáročiach chátrania bol v 20. storočí kompletne zrekonštruovaný. Dnes v ňom sídli historické múzeum a patrí medzi najfotografovanejšie miesta v Pobaltí. Celé mesto pôsobí ako kombinácia historického centra, rekreačnej oblasti a obrovskej turistickej atrakcie.
Najskôr zamierime k vode. Tam si všimneme zvláštny druh kačíc, aké som ešte v živote nevidel. Neustále sa potápali pod hladinu a človek ich viac videl pod vodou ako na nej.
Potom sa prejdeme mestom, pozrieme si hrad a užívame si atmosféru. Miesto je naozaj nádherné. Po chvíli nám je úplne jasné, prečo sem smerujú autobusy turistov z celej Litvy aj zo zahraničia.
Po návšteve Trakai pokračujeme do Vilniusu.
Pri príchode hodnotím, že aj keď ide o najmenšie hlavné mesto na našej trase, orientácia v ňom nie je úplne jednoduchá. Na druhej strane je všetko veľmi dobre značené, takže po niekoľkých nesprávnych odbočeniach a druhom pokuse konečne nachádzame náš apartmán.
Zvonku vyzerá budova dosť ponuro. Obaja sa zhodneme, že nám trochu pripomína budovy v Osvienčime. O to väčšie je prekvapenie po otvorení dverí. Vnútri je apartmán moderný, čistý a veľmi príjemný.
Ďalším bonusom je Lidl priamo oproti.
Keďže sme po celom dni dosť unavení, dnes už žiadne reštaurácie nehľadáme. Kúpime šašlíky, vhodíme ich do rúry a o chvíľu máme perfektnú večeru.
Ubytovanie: Apartments in Vilnius
Deň 15: Vilnius (Litva)
Dnes si konečne trochu pospíme. Teda aspoň Katka. Ja tradične vstávam skôr a idem skontrolovať motorky. Tlmič našťastie nevyzerá horšie než včera, tak mením predpätie, všetko poutieram, premažem reťaze a vraciam sa na izbu.
Po raňajkách vyrážame do centra Vilniusu. Prvú zastávku si vybrala Katka a úprimne, bola to veľmi zaujímavá voľba.
Navštevujeme Okupacijų ir laisvės kovų muziejus, teda Múzeum okupácií a bojov za slobodu. Nachádza sa v budove bývalého sídla KGB, kde boli počas sovietskej okupácie vypočúvaní, väznení a často aj popravovaní odporcovia režimu. Najsilnejším zážitkom sú pôvodné cely, vyšetrovacie miestnosti a priestory, ktoré zostali zachované takmer v pôvodnom stave. Expozícia približuje sovietsku aj nacistickú okupáciu Litvy, deportácie do gulagov a partizánsky odpor. Nie je to veselá návšteva, ale určite patrí medzi miesta, ktoré človek lepšie pomôžu pochopiť históriu Pobaltia.
Po silnej dávke histórie pokračujeme smerom do centra. Po ceste na Google Maps objavujem piváreň Plus Plus Plus. Keď vidím cenu veľkého piva okolo 2,50 €, okamžite sa mi miesto zapáči.
A keďže človek musí podporovať miestnu ekonomiku, dal som si rovno tri.
Katka medzitým objavila zmrzlinu, takže bola spokojná tiež. Je vidieť, že sa postupne posúvame na juh. Počasie je citeľne teplejšie ako pred pár dňami v Estónsku.
Po občerstvení pokračujeme k Šv. Jonų Bažnyčios. Kostol svätého Jána patrí medzi najvýznamnejšie sakrálne stavby vo Vilniuse a je súčasťou komplexu Vilniuskej univerzity. Jeho vysoká zvonica ponúka nádherné výhľady na staré mesto. Interiér je bohatšie zdobený, než by človek čakal pri pohľade zvonku.
Ďalej prechádzame cez Senamiestis, historické centrum Vilniusu. Staré mesto patrí medzi najväčšie a najzachovalejšie historické centrá v celej strednej a východnej Európe. Úzke uličky, kostoly, malé námestia a množstvo kaviarní vytvárajú veľmi príjemnú atmosféru. Nie nadarmo je zapísané na zozname UNESCO.
Ďalším bodom je Gedimino pilies bokštas. Veža je poslednou zachovanou časťou pôvodného hradu veľkokniežaťa Gediminasa a patrí medzi symboly Litvy. Nachádza sa na kopci nad mestom, odkiaľ je výborný výhľad na celý Vilnius. Hore sa dá vyjsť pešo alebo vyviezť pozemnou lanovkou. Pri pohľade na panorámu mesta sme chvíľu len stáli a pozerali. Presne kvôli takýmto miestam sa oplatí šliapať do kopca.
Poslednou zastávkou pred obedom je Halės Turgus. Najstaršia tržnica vo Vilniuse funguje už viac než sto rokov. Nájdete tu miestne potraviny, mäso, syry, pečivo aj najrôznejšie špeciality. Také miesto, kde by som sa vedel motať podstatne dlhšie, než by bolo zdravé pre peňaženku.
Po celom dni už začíname byť poriadne hladní. Rozhodnem sa teda splniť jeden z gastronomických plánov výletu a zamierime do Kavinė Čeburekinė. Ide o legendárny podnik z čias socializmu, ktorý je známy najmä svojimi čeburekmi – veľkými vyprážanými taštičkami plnenými mäsom. Interiér aj atmosféra akoby sa za posledných niekoľko desaťročí vôbec nezmenili.
A tu nastal menší chaos.
Katke sa podarilo objednávku vysvetliť tak šikovne, že čašníčka začala nosiť jedlá jedno za druhým.
Najskôr prišla obrovská mäsová piroha pre mňa. Potom tanier klasických pirohov. Následne rezeň. A nakoniec obrovská čebureka plnená tvarohom.
Každopádne jedla bolo asi pre malú turistickú skupinu. Po statočnom boji sme museli časť zabaliť so sebou.
Spokojní a poriadne najedení sme sa pomaly presunuli späť na apartmán.
Dnes sme nachodili dosť kilometrov, vypili dosť piva a zjedli ešte viac jedla.
Ubytovanie: Apartments in Vilnius
Deň 16: Vilnius – Kętrzyn (Poľsko)
Ráno vyrážame z Vilniusu najkratšou cestou smer Poľsko. Počasie je ukážkové, slnko svieti, asfalt je perfektný a konečne si jazdu naozaj užívame. Na poslednej pumpe v Litve ešte tankujeme a dávame si kávu. Mňa však viac zaujme automat s rybárskymi návnadami. Namiesto sladkostí a nápojov tam boli samé červíky a rybárske potreby. Niečo také som na pumpe ešte nevidel.
Po chvíli prichádzame na poľskú hranicu. Tentokrát nás colníci odkláňajú bokom a kontrolujú občianske preukazy. Nič dramatické, po krátkej kontrole nám želajú šťastnú cestu a môžeme pokračovať.
Poľsko nás víta krásnymi cestami. Malé dedinky, lesy, jazerá a minimálna premávka. Dnešný program je jednoduchý. Máme len jeden hlavný bod záujmu – Wolfsschanze, teda Vlčí brloh.
Wolfsschanze bol hlavný vojenský stan Adolfa Hitlera na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Nachádzal sa hlboko v mazúrskych lesoch neďaleko dnešného mesta Kętrzyn a bol vybudovaný v rokoch 1940 až 1941 ako príprava na útok proti Sovietskemu zväzu. Celý komplex tvorili desiatky bunkrov, kasární, veliteľských budov a technického zázemia. V najrušnejšom období tu žilo a pracovalo viac ako 2 000 ľudí. Hitler tu strávil približne 800 dní a práve odtiaľ riadil veľkú časť vojenských operácií na východe. Komplex chránili mínové polia, lesy, močiare a niekoľko bezpečnostných pásiem. Dňa 20. júla 1944 sa tu odohral najznámejší pokus o atentát na Hitlera, ktorý zorganizoval Claus von Stauffenberg. Bomba síce vybuchla, ale Hitler útok prežil len s ľahšími zraneniami. Pri ústupe nemeckých vojsk v roku 1945 boli mnohé bunkre vyhodené do vzduchu, no aj dnes ich mohutné trosky vzbudzujú rešpekt. V súčasnosti je areál prístupný verejnosti ako múzeum a patrí medzi najvýznamnejšie historické miesta druhej svetovej vojny v Poľsku.
Musím povedať, že návšteva naozaj stojí za to. Za pár eur si požičiame audio sprievodcu, ktorý nás naviguje po celom areáli a vysvetľuje históriu jednotlivých budov. Vďaka tomu človek nevidí len kusy betónu, ale presne vie, čo sa na ktorom mieste odohrávalo.
Ani sme sa nenazdali a prehliadka zabrala viac ako dve hodiny.
Keďže už bolo pomerne neskoro, rozhodli sme sa ďalej nepokračovať a prenocovať v neďalekom meste Kętrzyn. Apartmán som našiel celkom rýchlo, ale samotný check-in bol trochu dobrodružstvo. Niekoľko správ, telefónov a hľadania správnych dverí, ale nakoniec sme sa úspešne ubytovali.
Večer ešte utekáme do Biedronky kúpiť niečo na večeru. Reštaurácie už boli väčšinou zatvorené, takže voľba bola jasná.
Nakúpiť, najesť sa a oddýchnuť si.
Ubytovanie: Apartament Industrial z Antresolą
Deň 17: Kętrzyn – Gdansk (Poľsko)
Dnešný cieľ je jasný dostať sa do Gdansku, kde plánujeme zostať dve noci. Keďže nás nečaká žiadny naháňací deň, ráno sa nikam neponáhľame. Vstaneme, prejdeme sa do Žabky a dáme si kávu s raňajkami. Musím povedať, že tieto poľské obchodíky sú geniálny vynález. Otvorené od skorého rána do neskorého večera a človek tam nájde prakticky všetko, čo potrebuje na cestách.
Po raňajkách vyrážame z mesta po pokojnej ceste číslo 592 smer Bartoszyce. Premávka je minimálna, takže sa ide príjemne. V Bartoszyciach ešte tankujeme, dávame ďalšiu kávu a Katka vybavuje pár pracovných povinností. Aj na dovolenke sa občas pripomenie realita.
Pokračujeme ďalej cez Lidzbark Warmiński a následne smerom na Pasłęk, kde sa napájame na rýchlostnú cestu S7 vedúcu priamo do Gdansku. Kilometre ubiehajú rýchlo a cesta je pohodlná.
Počas jazdy míňame odbočku na Malbork, ktorá ma okamžite zaujme. Mesto je známe najmä obrovským hradom nemeckých rytierov, ktorý patrí medzi najväčšie tehlové hrady na svete. Stredoveká pevnosť je zapísaná na zozname UNESCO a patrí medzi najvýznamnejšie historické pamiatky v Poľsku. Pri pohľade na smerovú tabuľu ma poriadne láka spraviť zachádzku, ale tentokrát odoláme.
Predsa len nechceme prísť na ubytovanie neskoro večer.
Tak pokračujeme priamo do Gdansku.
Čím viac sa blížime k mestu, tým hustejšia je premávka. Po týždňoch strávených na pobaltských cestách si človek rýchlo odvykne na väčšie mestá. Pred samotným ubytovaním nás čaká aj menšia zápcha, ale nakoniec sa cez všetko úspešne prebojujeme.
Prvé dojmy z Gdansku sú také, že ide o naozaj veľké mesto. Ubytovanie som preto zámerne vybral ďalej od centra, aby sme nemuseli riešiť parkovanie a mestský ruch.
Po príchode zisťujeme, že lokalita je vlastne ideálna. V pešej vzdialenosti máme Lidl, Biedronku a samozrejme aj Žabku. Čo viac si môže motorkár po celom dni jazdy priať?
Samotný apartmán je síce jednoduchší, ale má jednu veľkú výhodu. Výhľad z terasy.
Po vybalení si chvíľu len sedíme a pozeráme na mesto. Po všetkých kilometroch, dažďoch, šotoline a trajektoch je príjemné vedieť, že nás najbližšie dva dni čaká trochu voľnejší režim.
A to sa pred záverom výletu celkom hodí.
Ubytovanie: Cozy Studio Apartment with a Beautiful View
Deň 18: Gdansk (Poľsko)
V noci sa spalo parádne, dážď, ochladilo sa a pod perinou sa spalo oveľa lepšie než počas posledných dní. Ráno už však z počasia takí nadšení nie sme. Ochladenie zostalo a je jasné, že dnešných 20 stupňov asi neuvidíme.
Nevadí.
Dáme si kávu, raňajky a vyrážame objavovať Gdansk.
Prvou zastávkou je Muzeum II Wojny Światowej. Už samotná moderná budova pôsobí veľmi zaujímavo a patrí medzi najvýraznejšie stavby v meste. Múzeum patrí medzi najväčšie a najmodernejšie múzeá svojho druhu v Európe a približuje druhú svetovú vojnu z pohľadu vojakov aj civilistov. Expozícia sa venuje príčinám vojny, jej priebehu a následkom, pričom využíva množstvo originálnych exponátov, fotografií a interaktívnych prvkov. Veľký dôraz sa kladie na osobné príbehy obyčajných ľudí. Celá prehliadka je veľmi pôsobivá a človek odchádza s pocitom, že by si na ňu pokojne mohol vyhradiť ešte viac času.
A času sme tam naozaj strávili dosť.
Keď sme po takmer troch hodinách vyšli von, boli sme už aj trochu hladní a unavení. Nájdeme teda nejaký pub, občerstvíme sa a následne vyrážame za ďalšou misiou.
Tou je návšteva obchodu RR Moto, údajne najväčšieho motoshopu v okolí. Po všetkých daždivých kilometroch už naše motorkárske topánky nevyzerajú práve najlepšie a tajne dúfame, že objavíme nejaký výhodný nákup.
Neobjavili.
Ceny boli viac-menej rovnaké alebo dokonca vyššie než doma, takže odchádzame s prázdnymi rukami.
Keďže sa už blíži ôsma hodina večer, rozhodneme sa využiť zvyšok dňa na prechádzku mestom. Nočný Gdansk predsa len môže mať svoje čaro.
A mal.
Prvou zastávkou je Bazylika Mariacka. Táto obrovská tehlová gotická bazilika patrí medzi najväčšie tehlové kostoly na svete. Stavali ju viac než sto rokov a dnes patrí medzi najvýznamnejšie dominanty mesta. Miestni jej hovoria aj Koruna Gdansku.
O pár krokov ďalej sa nachádza Neptúnova fontána. Bronzová socha boha mora stojí na Dlhom trhu už od začiatku 17. storočia a patrí medzi najznámejšie symboly mesta. Prakticky každý turista v Gdansku sa pri nej minimálne raz odfotí.
Počas prechádzky sa len utvrdzujeme v tom, že Gdansk je naozaj nádherné mesto. Historické centrum, prístavná atmosféra, množstvo pamiatok a príjemná večerná atmosféra nás presvedčili, že sa sem určite ešte niekedy vrátime.
Tentokrát však asi lietadlom.
Aj napriek celého dňa pobytu máme pocit, že sme stihli len časť toho, čo mesto ponúka.
Deň zakončíme drinkom na námestí. Sedíme, pozorujeme večerný život a chvíľu si ani neuvedomujeme, koľko je hodín. Nakoniec sa okolo polnoci vraciame Boltom na ubytovanie.