Mototrip 2025 - Albánsko
Deň 1: Nitrica – Baja
Prvý deň bol celý o presune. Od rána sme išli v nekonečnom daždi, ktorý nám bubnoval do prilieb a menil cestu pred nami na šedý tunel bez horizontu. Neboli žiadne zastávky, žiadne vyhliadky, len monotónny pohyb vpred – voda, asfalt a motor, ktorý si vytrvalo razil cestu ďalej. Nič extra sme neriešili, iba sme držali tempo a čakali, kedy sa objaví prvá suchšia časť. Našťastie, podvečer sme dorazili do mestečka, kde sa dá konečne nadýchnuť atmosféry a prejsť sa po pár zaujímavých miestach, ktoré stoja za to.Keď sme po nekonečnom daždivom presune konečne dorazili na miesto, hneď sme si išli prezrieť mesto, aby sme z toho dňa vytiahli aspoň kúsok atmosféry. Prešli sme sa smerom k rieke, kde nás najviac zaujala oblasť okolo Petőfi Island, malého ostrova uprostred rieky Sugovica. Ostrov pôsobil pokojne, všade boli chodníky, lavičky a výhľady na vodu, a bolo cítiť, že miestni sem radi chodia oddychovať, prechádzať sa alebo len posedieť pri vode. Celá oblasť nesie meno maďarského básnika Sándora Petőfiho a počas roka sa tu vraj konajú rôzne kultúrne a hudobné akcie, čo bolo vidieť aj na menších pódiách a upravených plochách.
Ubytovanie:
Deň 2: Baja – Požega
Tento deň bol skôr o samotnom presune. Ráno sme vyrážali z maďarskej Baje a postupne sme prechádzali južným Maďarskom smerom k hraniciam so Srbskom. Cesta bola nenáročná, rovná a plynulá, bez diaľnic, takže sme si držali pohodové tempo a len “ukrajovali” kilometre. Nič mimoriadne sa nedialo, len nekonečné dedinky, polia a roviny, ktoré postupne pripravovali náladu na Balkán.
Po prekročení srbskej hranice sme pokračovali na juh cez menšie mestá a regióny, kde sa život stále točí okolo jednoduchých vecí – kaviarní na námestiach, benzínok, kde sa všetci poznajú po mene, a typických srbsko‑balkánskych podnikov, ktoré vyzerajú, akoby tam stáli už večnosť. Aj keď tento deň nebol o pamiatkach, mal svoje čaro.
Ubytovanie:
Deň 3 Požega – Priština
Trasa začína v meste Požega, odkiaľ sme pokračovali vedľajšími cestami smerom na juhovýchod. Po opustení mesta sa cesta vlní cez menšie dediny a kopcovitý terén, až sa postupne dostávame do oblasti Potpećkej jaskyne (monumentálny vstupný otvor takmer 50 m vysoký, Rýchla, ale veľmi fotogenická zastávka). Ide o nenáročný úsek s príjemnou scenériou a riedkou premávkou.
Od jaskyne pokračujeme ďalej cez Zlatiborský región smerom na Sjenicu. Tu sa krajina mení — pribúdajú skalnaté úbočia, serpentíny a hlboké údolia. Postupne sa blížime k najkrajšiemu úseku dňa, k oblasti kaňonu rieky Uvac. Prístupové cesty sú užšie a kľukatejšie, ale odmenou je výhľad na ikonické meandre rieky z vyhliadky Molitva (Domov populácie supov bielohlavých, ktoré je často vidieť lietať nad kaňonom, výhľad, ktorý patrí medzi top body celého Balkánu)
Po odchode z Uvacu pokračujeme smerom na hranice Kosova. Premávka hustne, terén sa narovnáva a prichádzame do Mitrovice, kde sa doprava výrazne mení — chaotickejší štýl, veľké množstvo áut, neprehľadné križovatky a časté zdržania.
Z Mitrovice pokračujeme do Prištiny, kde pri večernom príchode doprava pôsobí ešte intenzívnejšie. Cesty sú plné, každý si jazdí po svojom a navigácia si vyžaduje maximálnu pozornosť. Záver dňa je náročný, ale autentický pre toto prostredie.
Ubytovanie: Hotel Princi i Arberit 195€ - 4 osoby (2 noci)
Deň 4 a 5 Priština
Po náročných dňoch na cestách prišlo konečne miesto na spomalenie. Priština, živé a mladé hlavné mesto Kosova, sa stala našou základňou na dve noci. Ubytovali sme sa v hoteli s wellness, kde sme konečne vypli motory, dobili energiu a užili si zaslúžený oddych. Po celodennom presúvaní cez hory Srbska a Kosovo bola teplá sauna, bazén a relax ako balzam.
Mesto nás prekvapilo – je rušné, farebné, plné mladých ľudí, skvelých reštaurácií a pohodovej atmosféry. Jedlo bolo perfektné: miestne mäso, tradičný burek, ale aj moderné podniky, ktoré ponúkajú kvalitnú kávu a jedlo na úrovni západnej Európy. Večerné prechádzky po centre pôsobili bezpečne a veľmi príjemne.
Popri oddychu sme si pozreli najdôležitejšie pamiatky mesta, ktoré reprezentujú moderné aj historické Kosovo.
Zaujímavosti mesta:
Sahat Kulla – Hodinová veža
Jedna z mála zachovaných stavieb z osmanského obdobia v Prištine. Pôvodne slúžila ako mestský časomerač, keď kostoly a mešity ešte nemali vlastné hodiny. Dnes stojí ako tichá pripomienka dávnej histórie mesta, zasadená medzi modernejšie budovy. Veža patrí medzi najvýznamnejšie historické orientačné body v centre mesta. (zdroj potvrdzuje urbanistický kontext historických budov v meste)
Kosovo Museum – Národné múzeum Kosova
Múzeum sa nachádza v elegantnej budove z čias Rakúsko-Uhorska a je najväčšou historickou inštitúciou krajiny. V expozíciách sa nachádzajú archeologické nálezy, predmety z osmanskej éry aj exponáty súvisiace s vojnou v Kosove. Fasáda a architektúra budovy sú úchvatné a patria medzi najfotografovanejšie v meste.
Národná knižnica Kosova
Jeden z najneprehliadnuteľnejších symbolov Prištiny. Budova je známa svojou expresívnou architektúrou – betónová konštrukcia pokrytá kovovou mriežkou a desiatkami bielych kupolí vytvára netradičný, až futuristický dojem. Navrhol ju architekt Andrija Mutnjaković a je považovaná za ikonu moderného brutalizmu. Zvonku pôsobí kontroverzne, ale určite patrí medzi miesta, ktoré v Prištine nesmú chýbať.
Deň 6 Priština – Mavrovo
Cesta začína v Prištine, odkiaľ sa vydávame smerom na západ. Asfalt je dobrý a okolie postupne prechádza z mestského ruchu do pokojnejších kopcov a lesov. Prvou zastávkou je Bear Sanctuary Prishtina, malé prírodné útočisko pre zachránené medvede, kde si môžeš oddýchnuť v tichom prostredí, dať si kávu a prejsť sa pomedzi výbehy.
Po krátkom presune prichádzame na hranicu so Severným Macedónskom a pokračujeme smerom na Skopje. Mesto obchádzame po diaľnici, takže cesta je plynulá a bez zdržania, pritom stále ponúka pekné výhľady na panorámu hlavného mesta.
Za Skopje odbočujeme do jedného z najznámejších prírodných miest krajiny – kaňonu Matka. Tyrkysová rieka Treska, strmé skalné steny, chodníky ponad vodu a možnosť previezť sa loďkou k jaskyni Vrelo robia z tejto zastávky skutočný zážitok. Na miesto sa oplatí vyhradiť aspoň hodinu či dve.
Po návrate na hlavnú cestu pokračujeme smerom na Tetovo a ďalej do Gostivaru, kde začína najkrajšia časť celej trasy. Za mestom sa cesta dvíha serpentínami do hôr, míňame husté lesy, horské lúky a riečky popri ceste. Scenérie pripomínajú kombináciu divokého Balkánu a Álp – ideálna pasáž pre každého, kto miluje jazdu v prírode.
Cieľom dňa je horská dedina Mavrovo, zasadená pri jazere a obklopená Národným parkom Mavrovo. Večer tu prináša zaslúžený oddych – sauna, vírivka, dobré remeselné pivo a miestna rakija, ktorá pri chladných 8 °C vonku padne mimoriadne vhod. Deň zakončí vynikajúca večera priamo v dedine, kde sú určite hlavným hitom perfektné pečené rebrá. Mavrovo má jedinečnú atmosféru horskej pohody, drevených chalúp, ticha a čistého vzduchu.
Ubytovanie: Mia`s Favorite Hotel – 105 € (4 osoby / 1 noc)
Deň 7 Mavrovo - Korçë
Ráno vyrážame z horskej dediny Mavrovo, ktorá nás víta chladným, ale čistým a ostrým vzduchom. Po krátkom úseku asfaltky opúšťame hlavný ťah a smerujeme do hôr na malú, úzku a fantasticky motorkársku cestu smerom do Galichniku. Tento úsek patrí medzi najkrajšie balkánske horské prechody: strmé zrázy, otvorené výhľady na holé kamenné štíty, lúky s voľne pasúcimi sa zvieratami a cestu, ktorá sa kľukatí ako stvorená pre motorku. Tu nasleduje krátka prestávka – rýchla káva, kochanie sa výhľadmi a fotenie.
Z Galichniku pokračujeme späť do Mavrova a ďalej krásnymi údoliami smerom na juh k jazeru Ohrid. Cesta sa postupne otvára a pred nami sa objavuje jeden z najkrajších pohľadov v celom regióne – obrovská vodná plocha Ohridského jazera, obklopená horami.
Ďalším bodom je Záliv kostí, historicko‑archeologický skanzen vybudovaný na vode. Leží priamo nad jazerom a ponúka jedinečný pohľad na rekonštruované domy pravekej palafitovej osady. Po krátkej zastávke pokračujeme k stúpajúcemu horskému priechodu nad jazerom.
Nasleduje jeden z vrcholov dňa – prechod cez pohorie Galichica. Vjazd je spoplatnený (5 € za motorku), ale výhľady sú mimoriadne. Cesta sa dvíha vysoko nad jazero, otvára panoramatické pohľady na Ohrid aj Prespanské jazero, a jazda po hladkom asfalte medzi horskými vrcholmi pôsobí úplne inak ako zvyšok severomacedónskych ciest. Je to kategória sama o sebe.
Po prechode horského priechodu prichádzame až na hranicu Albánska. Vstup do Albánska je sprevádzaný nádhernou scenériou – roztrúsené dedinky, zelené údolia, čistý horský vzduch a pokojná atmosféra. Posledný úsek už smeruje cez malé albánske mestečká a kopce až do cieľa dňa – mesta Korçë, kde sa deň končí.
Ubytovanie: Hotel Alysa Korce – 66 € (4 osoby / 1 noc)
Deň 8 Korçë - Përmet
Ráno sme vyrazili z mesta Korçë, ktoré nás po zobudení privítalo príjemnou horskou atmosférou. Už od začiatku dňa nás čakala krásna cesta — široké výhľady na albánske kopce, otvorené údolia a veľmi kvalitný asfalt. Postupne sme sa dostávali do riedko osídlených oblastí, kde okolo ciest stáli staré betónové bunkre z čias komunistického režimu. Najviac sme ich videli pri mestečku Leskovik, kde sme sa na chvíľu zastavili a obdivovali ich masívnosť – vyzerajú, akoby ich nikto nedokázal zničiť.
Pôvodne sme plánovali ísť skratkou po ceste SH75, ale miestni nám to vyslovene neodporučili. Na základe ich rady sme plán zmenili a pokračovali sme smerom ku gréckym hraniciam. Bola to dobrá voľba – cesta bola kvalitná a scenérie ešte krajšie.
Po prekročení hraníc sme sa dostali do Grécka a zamierili sme k mestečku Konitsa, ktoré leží v nádhernom horskom prostredí. Odtiaľ sme sa následne otočili smerom na sever a po chvíli opäť prekročili hranice, čím sme sa vrátili späť do Albánska.
Ďalej sme pokračovali cez krásne údolia a pohoria, ktoré patria medzi najkrajšie v tejto časti krajiny. Celý čas sme obdivovali prírodu, národný park a masívy hôr, ktoré sa dvíhali nad cestou. Cieľom tejto časti dňa bolo malé mesto Përmet, známe svojou pokojnou atmosférou a blízkosťou prírodných termálnych kúpeľov.
V Përmete sme sa rýchlo ubytovali, vybavili si taxík a vyrazili sme do Langarica Canyon, kde sa nachádzajú verejné prírodné kúpele. Relax v teplej vode obklopenej skalami a riečkou bol presne to, čo sme po celom dni potrebovali. Po oddychu sme sa ešte prešli po samotnom kaňone Langarica, ktorý je naozaj pôsobivý – strmé skalné steny, úzke prechody a čistá príroda.
Taxikár bol veľmi ochotný a čakal na nás celé tri hodiny, kým sme si celý kaňon a kúpele užili. Následne nás odviezol späť do Përmetu, kde sme si dali večeru, dobré pivo a po dlhom dni sme išli spať.
Ubytovanie: Shtëpia ime Hotel & guesthouse – 100 € (4 osoby / 1 noc)
Deň 9 Përmet – Ksamil
Ráno sme vyrazili z mesta Përmet po ceste SH75, ktorá sa na prvých kilometroch kľukatila medzi kopcami a zelenými údoliami. Po tejto trase som sa tešil na známe Kelcyra vodopády, ale keď sme tam dorazili, boli úplne vyschnuté. Chvíľu sme si ich aspoň predstavil „v akcii“ a pokračovali sme ďalej smerom na Tepelenë, kde sa cesta napája na hlavný ťah SH4 vedúci do Gjirokastëru.
Do Gjirokastëru sme dorazili okolo obeda. Odparkovali sme motorky na parkovisku pri ceste, vytiahli si bagetu, spravili kávu a dali si krátku pauzu, kým sme sa vydali pešo hore do mesta. Gjirokastër nás hneď dostal — starobylé kamenné uličky, domy postavené v typickom osmanskom štýle a nad tým všetkým majestátny hrad, ktorý ponúka ešte krajšie výhľady ako samotné mesto. Strávili sme tam nejaký čas, prešli sme hradby, užili si panorámu a nasali atmosféru jedného z najkrajších miest Albánska.
Po prehliadke sme pokračovali smerom na juh cez krásnu, kľukatú cestu smerom na Sarandë. Výhľady sa striedali jeden za druhým — horské masívy, hlboké údolia aj olivové háje, ktoré lemujú takmer celý región. Po chvíli sme prišli k ďalšej zastávke dňa: Syri i Kaltër (Blue Eye).
Syri i Kaltër je prírodný krasový prameň s neskutočne modrou vodou, ktorá vyzerá, akoby žiarila zvnútra. Motorkami nás pustili až priamo k prameňu za menší poplatok, takže sme si nemuseli robiť dlhú prechádzku. Voda je ľadová a extrémne hlboká — nikto nevie presne, aká je skutočná hĺbka. Okolie je zelené, chladné a veľmi príjemné po teplom dni. Krátka zastávka, pár fotiek, trocha oddychu pri vode a pokračovali sme ďalej.
Z modrého oka sme vyrazili už rovno do cieľa dňa — pobrežného mestečka Ksamil, kde nás čakalo more, oddych a južanská albánska atmosféra.
Ubytovanie: Villa Earta and Leo Ksamil – 75 € (2 osoby / 3 noci)
Deň 10 a 11 Ksamil
Ksamil bol pre nás najvzdialenejším bodom celej cesty a zároveň miestom, kde sme si konečne dopriali dlhší oddych. Po príchode do apartmánu nás milo prekvapilo, že majiteľ nám hneď ponúkol služby svojej mamy — všetky naše veci nám vyprali, takže sme po dlhých dňoch jazdenia konečne mali všetko čisté a voňavé. Bol to malý detail, ale veľmi príjemný.
V Ksamil sme napokon zostali tri noci a dva celé dni, ktoré boli úplne v znamení relaxu. Po náročných presunoch sme si tu konečne vypli hlavy, užívali jedlo, pitie, prechádzky a pláže. Nič viac, nič menej — proste oddych, na ktorý sme sa tešili celú cestu.
Mesto pôsobilo aj koncom septembra turisticky, ale už pokojnejšie. Pláže v Ksamile sú známe tým, že patria medzi najkrajšie v Albánsku, najmä pre biely piesok a tyrkysovú vodu. Najznámejšie sú pláže ako Ksamil Beach, Bora Bora Ksamil, Lori Beach, Paradise Beach a menšie zátoky, ktoré sa objavujú medzi skalami. Vždy sme si našli miesto, kde sa dalo sadnúť, okúpať a chvíľu len pozorovať more.
Trochu ma však zarazilo, že aj koncom septembra sa ležadlá predávali za 20 €, čo mi prišlo dosť prehnané. Našťastie, sem‑tam sa dalo nájsť miesto aj za 5 €, takže sa to nakoniec dalo prežiť. Ale bola to taká malá facka reality, že aj Albánsko sa rýchlo posúva cenami hore.
Ďalšia vec, na ktorú sme si museli zvyknúť, bola hotovosť. V Albánsku sa kartou prakticky nedá platiť — či ide o plážové bary, malé reštaurácie, kaviarne alebo ubytovanie, všetko sa rieši v hotovosti. Je jedno, či máš lek alebo euro, obe meny berú, ale karta neprejde. Použiť sa dá len vo veľkých supermarketoch. Po pár dňoch sme už vedeli, že peňaženku musíme držať plnšiu a nechať karty radšej v kufri.
Dni v Ksamile plynuli pomaly. Ráno raňajky, potom prechádzka po pláži, kúpanie sa v priezračnej vode, obed v malom lokálnom bistre, poobede ďalšia pláž, večer pivo a ryby v reštaurácii s výhľadom na more. A medzi tým nič — len pokoj, more a teplo. Bolo to miesto, kde sme konečne úplne vypli a načerpali sily pred ďalšou časťou cesty.
Ubytovanie: Villa Earta and Leo Ksamil
Deň 12 Ksamil - Vlorë
Ráno sme vyrazili z Ksamilu smerom na Butrint, jedno z najvýznamnejších archeologických miest v Albánsku. Celý areál pôsobí, akoby si človek prechádzal dejinami – od antických chrámov cez rímske divadlo, starobylé mestské hradby až po benátsku pevnosť stojacu nad lagúnou. Všetko je ponorené v hustej zeleni a medzi ruinami sa prechádzajú pavúkovité korene stromov, čo miestu dodáva takmer „stratený svet“ atmosféru. Po pokojnej prehliadke sme sa vrátili späť do Ksamilu, sadli na motorky a vydali sa smerom cez Sarandë a ďalej na sever ku Himarë.
Cesta bola krásna – vlnila sa popri pobreží, ponúkala kopce, tyrkysové more a serpentíny, ktoré sme si užívali v plnom tempe. Pri Porto Palermo sme zastavili na parkovisku vedľa cesty, dali si kávu a nastal chvíľu smutný moment: lúčili sme sa s Luciou a Peťom, ktorí odtiaľto vyrazili rovno domov. My s Katkou sme zostali a šli si pozrieť samotnú pevnosť Porto Palermo. Je to trojuholníková benátsko-osmanská pevnosť sedemnásteho storočia, ktorá stojí na malom polostrove a ponúka výhľady na more aj celé zátoky. Vnútri pôsobí jednoduchým, ale surovým dojmom – hrubé kamenné múry, dlhé chodby a ticho, ktoré len občas prerušia zvuky mora.
Po prehliadke sme pokračovali po nádhernej ceste SH8, pravdepodobne najkrajšej motorkárskej trase na albánskom pobreží. Zakrátko sme dorazili na vyhliadku Flying Mammut, kde sme si urobili pauzu. Pokochali sme sa výhľadmi na pláže, skaly a otvorené more, spravili pár fotiek a ako bonus sme nakŕmili miestnych voľne žijúcich psíkov, ktorí sa tam potulovali ako strážcovia vyhliadky.
Ďalej nás cesta viedla do Národného parku Llogara (Parku Kombëtar i Llogarasë). Je to úplne iný svet – vysoké pohorie, husté lesy, chladnejší vzduch a serpentíny, ktoré sa šplhajú vysoko nad more. Výhľady sú tu úžasné, človek ide chvíľu v lese, potom sa zrazu otvorí panoráma celého Jónskeho pobrežia. Pre motorkárov je to povinné miesto.
Zo zjazdu sme pokračovali smerom na Orikum, kde sme si dali obed – cestoviny, ktoré po celom dni padli neskutočne dobre. Následne sme vybrali ubytovanie a už v pokojnom tempe sme dorazili do nášho cieľa dňa – do mesta Vlorë, kde sme deň ukončili.
Ubytovanie: Hotel Noel – 50 € ( 2 osoby / 1 noc)
Deň 13 Vlorë – Çorovodë
Ráno sme vyrazili z Vlorë, kde sme mali krásne ubytovanie priamo na pláži a výborné raňajky, ktoré nás perfektne pripravili na ďalší deň jazdenia. Prešli sme naprieč mestom a zamierili na našu prvú zastávku – Manastiri i Shën Mërisë në Zvernec.
Kláštor Zvernec sa nachádza na malom ostrove uprostred lagúny Narta a vedie k nemu dlhý drevený most, ktorý je sám o sebe zážitkom. Už samotná cesta cez most pôsobila pokojne a príjemne – všade okolo voda, ticho a vtáky. Na ostrove nás čakal malý, útulný byzantský kláštor obklopený cypruštekmi. Miesto malo nádhernú atmosféru a bolo jasné, že je to jedno z najpokojnejších zákutí v okolí Vlorë. Po obhliadke sme sa vrátili na motorky a vyrazili ďalej.
Z Vlorë sme pokračovali smerom na Fier po rýchlej ceste A2 a tesne pred mestom sme odbočili na SH73, ktorá nás zaviedla až do Beratu. Keď sme dorazili, zaparkovali sme síce na zákaze, ale po krátkom rozhovore s policajtmi nám to dovolili – mali sme šťastie, pretože ostatní, čo tam stáli, dostali pokuty.
V Berate sme sa vybrali prezrieť najznámejšie pamiatky. Najprv Kalaja e Beratit, starý hrad týčiaci sa nad mestom, ktorý ponúka nádherný výhľad na celé údolie. Potom sme si prešli staré historické štvrte Mangalem a Gorica, typické svojimi bielymi domami s množstvom okien. Prešli sme aj okolo mešít Xhamia e Kuqe (Červená mešita) a Xhamia e Mbretit (Kráľova mešita), a samozrejme sme nevynechali ikonický most Ura e Goricës, ktorý spája obe staré časti mesta.
Po dlhom chodení sme si dali zaslúženú kávu a zmrzlinu, sadli na motorky a vydali sa smerom na Çorovodë. Táto cesta bola naozaj krásna – minimum áut, veľa hôr, údolí a typicky albánske scenérie. Asfalt bol síce miestami rozbitý, ale výhľady a pokojná atmosféra to úplne vynahradili. Do Çorovodë sme dorazili podvečer, spokojní po ďalšom skvelom dni na ceste.
Ubytovanie: Hotel Shpentimi – 60 € (2 osoby / 1 noc)
Deň 14 Çorovodë
Keďže v blízkosti mesta Çorovodë sa nachádza jeden z najkrajších kaňonov celého Albánska, rozhodli sme sa tu zostať dve noci a venovať jeden celý deň práve jeho prejdeniu. Osumi Canyon je obrovská prírodná sutina, ktorú rieka Osum vyrezala do vápencového masívu. Miestami má až 100–150 metrové steny a ponúka výhľady, ktoré človek len tak nezažije – skalné previsy, úzke prieseky, veľké oblúkové steny a miesta, kde rieka tečie medzi skalami, akoby zmizla v kamennom labyrinte. Na jar tu bývajú aj desiatky vodopádov stekajúcich z okrajov kaňonu, no v tomto období boli, žiaľ, vyschnuté.
Keďže sme už boli dosť „usedení“ z motoriek, padol rýchlo návrh prejsť si kaňon pešo. Zobralo to celý deň – vyše 16 kilometrov chôdze, ale stálo to za každý meter. Cesta sa kľukatila po okraji kaňonu, často úplne na hrane, odkiaľ sa otvárali výhľady na oslnivé vápenaté steny a tyrkysovo zelenú rieku hlboko pod nami. Sem-tam sme našli miesta, kde sme si sadli, oddýchli a nechali sa unášať tichom, ktoré prerušoval len vietor alebo zvuk rieky zo srdca kaňonu.
Chvíľami nám bolo ľúto, že vodopády netečú – v období topiaceho snehu musí byť Osumi úplne magický. Aj bez nich však mala krajina svoje čaro: farby kameňa, dramatické tvary skál a dlhé úseky, kde sme kráčali úplne sami, mali až dobrodružnú atmosféru.
Keď sa deň začal preklápať do večera, vrátili sme sa späť do Çorovodë. Nohy už cítili každý krok, takže sme si našli reštauráciu v meste, dali si dobrú večeru a niečo na pitie. Po celodennej túre nám to padlo viac než dobre. Potom sme sa pobrali späť na ubytovanie a zaspali ako drevo — unavení, ale spokojní po krásnom dni v jednej z najdivokejších oblastí Albánska.
Ubytovanie: Hotel Shpentimi
Deň 15 Çorovodë – Krujë
Ráno nám milá pani z ubytovania priniesla raňajky rovno na izbu. V pokoji sme sa najedli, zbalili veci a vyrazili ďalej na sever. Prešli sme späť cez Berat a pokračovali cez Lushnje, až sme sa dostali k našej hlavnej zastávke dňa – národnému parku Divjakë–Karavasta.
Divjakë–Karavasta je jeden z najvýznamnejších prírodných parkov Albánska – obrovská lagúnová oblasť s borovicovými lesmi, mokraďami a unikátnou faunou. Najznámejším obyvateľom je pelikán kučeravý, ktorý je pre tento región symbolický. Park pôsobí pokojne a divoko zároveň, s množstvom chodníkov, drevených lávok a miest, kde sa dá pozorovať vtáctvo.
My sme prišli priamo k vyhliadkovej veži 360° Tower (vstup 50 centov). Keď sme vyšli na vrch, otvorili sa pred nami panoramatické výhľady na lagúnu, more, borovicové lesy aj piesočné bariéry, ktoré oddelujú lagúnu od Jadranu. Bolo to naozaj krásne. Keď sme zišli dole, stala sa vec, ktorú som v živote ešte nevidel – pelikán pri ľuďoch, ktorí tam grilovali, normálne chodil a „žobral“ jedlo ako pes. Neuveriteľná scéna.
Nasadli sme späť na motorky a postupne sme sa presúvali smerom k mestu Durres, ktoré sme obišli po hlavnej ceste, až kým sme sa pridali na trasu vedúcu do Fushë-Krujë. A tu nás čakalo peklo – neskutočná zápcha, ktorá sa nedala obísť ani motorkou. Stáli sme tam dlhé minúty, postupovali po centimetroch a neostávalo nič iné, len vydržať.
Podvečer sme dorazili do mesta Krujë, kde nás čakala menšia komplikácia. Hotel, ktorý sme mali rezervovaný, už nemal voľnú izbu. Našťastie, recepčný bol veľmi ochotný a hneď nám vybavil ubytovanie v hoteli vedľa. Všetko sa vyriešilo rýchlo a bez stresu.
Večer sme si dali dobrú večeru v reštaurácii s nádherným výhľadom na celé údolie aj vzdialenú Tiranë, ktorá svietila pod nami. Po jedle sme si ešte urobili nočnú prechádzku po hrade v Krujë, prezreli si pamiatky v jeho okolí a sochu národného hrdinu Skanderbega. Nočné osvetlenie tomu dodalo krásnu atmosféru. Potom sme sa vrátili na hotel a išli spať po ďalšom vydarenom dni.
Ubytovanie: Vila HK – 50 € (2 osoby / 1 noc)
Deň 16 Krujë – Bajram Curri
Ráno ešte len žmurkáme do svetla, rýchlo do seba hádžeme hotelové raňajky a už stojíme pri motorkách. Motor zavibruje, zapínam prilbu – a deň sa môže začať. Prvá misia: výjazd serpentínami hore nad Krujë na Sari Salltiku. Cesta sa vinie po úbočí hory ako had, zákruta strieda zákrutu a vzduch je čoraz čistejší. Hore nás čaká miesto opradené legendami – skalná jaskyňa a svätyňa derviša Sari Salltika, odkiaľ je výhľad taký, že človek na chvíľu zabudne dýchať. Nekonečné Albánsko pod nami.
Po krátkej zastávke sa spúšťame späť do civilizácie, ktorá nás hneď v Fushe Krujë privíta svojím najlepším folklórom – kolónou. Skutočnou, masívnou, poctivou. Hodinu sa plazíme ulicami, brúsiac spojky, kým sa konečne napojíme na A2.
Po chvíľke odbočujeme k Laguna e Patokut – drevené móla, reštaurácie nad vodou a ticho, ktoré pôsobí až neskutočne. Jedna káva, krátky oddych… a ide sa ďalej. Sever volá.
Na A1 ešte dopĺňame benzín a o pár kilometrov neskôr už vchádzame do hôr smerom na Fushe Arrëz. SH30 je sen každého motorkára – samé zákruty, minimálna premávka a krajina, ktorá sa mení každých pár kilometrov. Lesy, skaly, hlboké údolia. Je to ako jazdiť v strede veľkej, divokej pohľadnice.
Lenže radosť strieda realita: vo Fushe Arrëz prichádzajú prvé kvapky. Obliekame nepremoky a vyrážame po SH22 smer Fierze. A tam začína skutočné dobrodružstvo. Osem stupňov, hustá hmla, dážď mení cesty na prúdy vody, ale aj v týchto chvíľach – možno práve kvôli nim – je jazda magická. Sem-tam sa obloha roztrhne a my vidíme do neskutočných hlbokých údolí, kde nie je ani mesto, ani dedina, len surová albánska divočina.
Keď teplota stále klesá, hľadáme úkryt. GPS ukazuje Hotel Alpine – vyzerá úžasne. Zastavíme, nikde ani nohy… a po chvíli prichádza verdikt: „Only cash.“ Takže otočka a späť do dažďa.
Podvečer sa dotrepeme do Fierze. Sme unavení, premočení, ale Bajram Curri je už len kúsok – no kto by to nešiel? A bola to chyba. To, čo prichádza, už nie je dážď. To je ako keby niekto nalial celé jazero z oblohy naraz. Viditeľnosť nulová, voda tečie po ceste ako rieka. Bojujeme s každým kilometrom.
Nakoniec dorazíme do Bajram Curri. Ubytovať sa? Samozrejme: „Only cash.“ A pritom na Bookingu svieti Visa. Vraj ráno sa to vyrieši – klasika.
Večer utekáme do centra hľadať jedlo a jedno poriadne pivo, to najlepšie palivo po dni, aký sa nezabúda. A keď konečne ľahneme do postele, hlava ešte stále cíti vibrovanie motora a dážď bubnuje niekde v spomienkach.
Ubytovanie: BlackMountain Hotel – 50 € ( 2 osoby / 1 noc)
Deň 17 Bajram Curri – Bijelo Polje
Ráno vstávame – neprší, ale zima drží svoje pevné postavenie. V kaviarni pod hotelom si dávame rýchlu rannú kávu, balíme veci a ideme k motorkám. Ešte ani nestihneme otočiť kľúčikom… a už padajú prvé kvapky. Takže pôvodný cieľ Valbonë rušíme a meníme plán – smer Kosovo.
Na hraniciach nás hneď stopnú. Bez kosovského poistenia ani na krok. Najkratšia možná varianta je 10-dňové poistenie, takže kupujeme za 6 € na motorku, a až potom nás pustia ďalej. Pokračujeme dažďom nasiaknutou krajinou až do mesta Deçan, kde dážď ešte zosilnie a my už hladní odbočujeme na raňajko-obed. Omylom trafíme nóbl reštauráciu, ale jedlo? Fantázia. Perfektné steaky za cenu pizze na Slovensku – také veci sa dejú len na Balkáne.
Pokračujeme smer Pejë. Chceli sme navštíviť známy kaňon Rugova, ale počasie sa len zhoršuje, tak meníme plán a otáčame to smerom k Čiernej Hore. Cez hory stúpame k hranici. Pýtam sa colníka, koľko je hore stupňov. Jeho odpoveď je krátka a výstižná: „Nula.“ Tak sa rýchlo poberáme dolu do doliny s nádejou aspoň na päť stupňov a trochu tepla.
Ďalej pokračujeme smer Rožaje a Berane. Za Berane vidíme cestárov, ktorí zjavne neznášajú, keď okolo nich niekto prejde. Ale auto pred nami ide, tak ideme aj my. Až keď sa proti nám vyrútia valce, ktoré valcujú čerstvý asfalt, pochopíme reakciu cestára. Asfalt lieta všade, rýchlo odstavujeme motorky na krajnici a čakáme.
Hodinu kŕmime miestnych psíkov, ktorí sa k nám pridali, a keď nás to už prestáva baviť, pristaví auto domácich. Chlapík nám krásnou češtinou povie, nech to prestaneme riešiť a jednoducho prejdeme pomedzi valce. Že je to Balkán a tu pravidlá neplatia. Tak teda ideme. Asfalt strieka, valce ani nespomalia, sem-tam to musíme švihnúť až mimo krajnice, aby sme sa vôbec obišli.
Nakoniec sa úspešne predierame cez túto asfaltovú „prekážkovú dráhu“ a prichádzame do mesta Bijelo Polje. Tu sa mi podarí nájsť ubytovanie s garážou – presne to, čo v tomto počasí potrebujeme. Motorky odstavujeme do sucha a okamžite utekáme do mesta na večeru.
Ubytovanie: Hotel Dominus – 41 € ( 2 osoby / 1 noc)
Deň 18 Bijelo Polje – Višegrad
Ráno vstávame, berieme bundy a vyrážame na raňajky do mesta. Po dobrej káve a niečom pod zub ťaháme motorky z garáže. Našťastie neprší, ale zima sa rozhodla, že s nami ešte ostane. Naštartujeme stroje a vyrážame smer Pljevlja.
Cesta vedie cez riedko osídlené oblasti – sem-tam malá dedinka, občas pár domov ukrytých v kopcoch a medzi nimi krásna, chladná, horská príroda. Je to presne ten typ jazdy, pri ktorej si človek uvedomí, prečo miluje motorku – voľnosť, priestor a ticho.
V Pljevljach odparkujeme, prejdeme sa centrom a dáme krátku pauzu na občerstvenie – káva so zákuskom padne ideálne. Po chvíli pokračujeme ďalej do hôr, smerom na Srbsko. Prejazd je veľmi príjemný: výhľady na pohorie Durmitor sú nádherné, skalné masívy sa dvíhajú nad cestou a smerom na srbskú stranu je krajina ešte malebnejšia. Cesta pripomína lesnú cestu, popri ktorej sa striedajú samoty, lúky, skalné úžiny a úzke tiesňavy, ktoré vyzerajú, akoby ich vytesala sama príroda.
Po prekročení hranice Bosny a Hercegoviny sa napájame na cestu č. 193, ktorá vedie pozdĺž rieky Lim. Je to krásny úsek – zákruty, tunely a rieka, ktorá sa kľukatí hneď vedľa nás. Postupne sa dostávame až na hlavný ťah E761, vedúci popri rieke Drina. Tunel strieda tunel, jedna zákruta druhú a výhľady na rieku sú fantastické. Je to jeden z tých ťahov, kde jazda sama o sebe je zážitok.
Podvečer dorazíme do cieľa dnešného dňa – Višegrad. Ubytujeme sa v apartmáne, kde nás už čaká milý a ochotný ubytovateľ, ktorý nám ukazuje, kde môžeme bezpečne zaparkovať motorky. Po krátkom oddychu vyrážame do centra pozrieť si slávny most.
Most Mehmed Paša Sokolović
Tento slávny most cez rieku Drina je jednou z najznámejších historických pamiatok v celom regióne. Ide o renesančno-islamské dielo z 16. storočia, ktoré dal postaviť veľkovezír Mehmed Paša Sokolović – postavený bol medzi rokmi 1571–1577 pod taktovkou geniálneho osmanského architekta Mimar Sinana. Most je zapísaný na zozname UNESCO, má 11 veľkých kamenných oblúkov a pôsobí majestátne aj pri večernom svetle. Je symbolom dejín, literatúry (Ivo Andrić – Most na Drine) a celej oblasti.
Po prechádzke mestom si dávame perfektnú večeru – presne ten typ jedla, ktorý po chladnom dni na motorke chutí dvakrát lepšie – a potom sa vraciame späť na apartmán oddýchnuť si po ďalšej etape balkánskeho dobrodružstva.
Ubytovanie: Apartman Minja – 25 € ( 2 osoby / 1 noc)
Deň 19 Višegrad – Tuzla
Ráno vstávame do chladného, upršaného dňa. Niet čo vymýšľať – dáme len rýchlu kávu, navlečieme sa do studených vecí a vyrážame. Chceme prejsť čo najviac, kým sa počasie ešte viac nezblázni. Zima je však neúprosná a už po 50 km zastavujeme v našej starej známej reštaurácii v Rogatice. Káva, cheesecake a sendvič nás aspoň na chvíľu postavia na nohy.
Pokračujeme smer Sokolac, kde dopĺňame benzín a popri tom nadávame na počasie. Dážď, vietor, hmla – ideálne trio. Na náhorných plošinách smerom k Vlasenici to začína byť drsné. Pri vleku vidíme teplomer: –1 °C. To veru nepoteší, keď sedíš na premoknutej motorke.
Aby toho nebolo málo, pred nami sa pomaly vlečie odhŕňač, ktorý sype posyp po ceste vyfrézovanej tak, že sa na nej motorka len tak tak drží. Ja to vzdávam a idem do protismeru, kde je cesta lepšia. Katka ma však šokuje – ide stále za odhŕňačom v tom tankodrome. Až dole v meste mi prizná, že celú cestu nič nevidela, len malé svetielko odhŕňača pred sebou… a držala sa ho ako poslednej nádeje.
Keď schádzame dolu a parkujeme, obaja sme šťastní, že sme to ustáli a nešli k zemi. To bola čistá lotéria.
Za mestom Kladanj zastavujeme na pumpe – potrebujeme čaj, teplo a chvíľu prestávky. Po vzájomnej porade je jasné, že do Maďarska to v tomto počasí nedáme. Meníme plán a rezervujem ubytovanie v Tuzle. Kým vybavujem booking, Katka mi zrazu zmizne. Hľadám ju po celej pumpe – nikde. Až keď na mňa kýva pumpár, ukáže mi, že sedí v kancelárii pri klimatizácii nastavené na +30 °C, ktorá na ňu fúka ako tropický vietor. Tam konečne rozmŕza.
Vyrážame do Tuzly a sme úplne premoknutí až na poslednú vrstvu. V apartmáne roztiahneme všetky sušiaky, zapneme klimatizáciu na plné pecky a snažíme sa usušiť, čo sa dá – od rukavíc až po topánky.
Medzitým ideme pozrieť mesto a nájsť niečo pod zub. Lenže problém: všade chcú iba hotovosť. Tak končíme v supermarkete, berieme jedlo tam a ideme ho zjesť späť na apartmán.
Unavení, premrznutí a úplne zničení zaliezame do postele. Za nami ďalší deň, ktorý by človek chcel prežiť znovu… aj keď možno v o pár stupňov teplejšom počasí.
Ubytovanie: AS Emporio Omega 2 – 26 € (2 osoby / 1 noc)
Deň 20 Tuzla – Szekszárd
Ráno vstávame do stále chladného dňa, v ktorom zima odmieta povoliť. Na raňajky dojedáme zásoby z predošlého večera, urobíme si silnú kávu, aby nás nakopla, a balíme sa na odchod. Nepremoky ešte nestihli úplne vyschnúť, ale niet času riešiť detaily – čaká nás posledná etapa.
Vyrážame smerom na Šamac, po cestách, ktoré sú už dobre známe balkánskou klasikou – studené, vlhké, plné zákrut a občas aj prekvapení. Tu si robíme našu poslednú zastávku v Bosne a Hercegovine. A ako inak ju zakončiť než poriadne? Čevapi a pleskavica – bodka za balkánskou kuchyňou, ktorú si po toľkých daždivých kilometroch vychutnávame o to viac.
Po dobrom obede sadáme na motorky a začína dlhý presun smer Slovensko. Teplomer však ani raz nevylezie nad 4 stupne, studený vietor reže cez rukavice a po pár hodinách je jasné, že takto ďaleko už dnes dôjsť nedokážeme. Dohodneme sa preto, že najrozumnejšia voľba bude prespať v Szekszárde, aby sme ešte stihli večeru a zbytočne sa netrápili v noci.
Prichádzame unavení, premrznutí, ale s pocitom, že ďalší deň zvládnutý – ďalšia kapitola uzavretá. Oddýchneme si, doplníme energiu a necháme si posledné kilometre na ďalší deň
Ubytovanie: Hotel Zodiaco – 68 € (2 osoby / 1 noc)
Deň 21 Szekszárd – Nitrica
Ráno vstávame do treskúcej zimy 3 stupne a pocitovo ešte menej. Ale dnes už niet na čo čakať. Ideme domov, a aj keby mrzlo, tieto posledné kilometre jednoducho prejdeme.
Naštartujeme motorky, ktoré po tých dňoch dažďa a chladu znejú ako starí kamoši, čo už tiež chcú ísť do tepla. Vyrážame smer Székesfehérvár, cez maďarské roviny, ktoré sú dnes sivé, studené a úplne prázdne. Cesta ubieha rýchlo, ruky tuhnú, vietor reže – ale my máme cieľ a nič nás už nezastaví.
Pokračujeme smer Komárno, kde sa blížime k hraniciam a v hlave sa začína miešať únava s úľavou. Odtiaľ to už poznáme ako vlastnú garáž – smer Zlaté Moravce a posledné kilometre domácej krajiny.
A potom konečne… Nitrica. Ten pocit, keď zrazu vidíš známe miesta, keď zastavíš motor a ticho ťa obklopí po stovkách nehostinných kilometrov… to je najlepšia odmena. Posledný deň bol krátky, studený, ale o to viac symbolický. Návrat domov po dobrodružstve, ktoré sa len tak nezopakuje.
Ubytovanie: Doma
